reklama

Zavedenie školného, alebo cesta do tretieho sveta

Už hádam od roku 1990 si naša spoločnosť, ale predovšetkým akademické kruhy kladú otázku, ako ďalej v slovenskom vysokom školstve. Jednou zo základných otázok ktoré často zakrývajú skutočnú podstatu problému je platenie školného. Autorom tohto článku je Roman F. Michelko

Písmo: A- | A+
Diskusia  (47)

V tejto diskusii ktorá by mala byť navýsosť odborná sa vyskytlo viacero un fair krokov, ideologických či silových politických riešení. Preto je najvyšší čas venovať sa tejto téme „ Sine ira et studio“ teda pri zohľadnení všetkých pre a proti s cieľom nájsť optimálne riešenie. Riešenie ktoré reálne pomôže vysokému školstvu a zároveň zabezpečí, aby mohol študovať každý kto má na to predpoklady.

Argumenty v prospech školného :
Najdôležitejším argumentom v prospech zavedenia školného je zvýšenie osobnej zainteresovanosti študentov na svojom štúdiu. Argumentuje sa predovšetkým tým, že čo je za darmo, to si nedokážeme vážiť. Ďalším argumentom je, že takto získané peniaze by posilnili rozpočet rezortu o približne 500 mil. Sk, vďaka čomu by bolo možné skvalitniť úroveň nášho vysokého školstva materiálne aj personálne. Vytvorili by sa predpoklady na lepšie ohodnotenie vysokoškolských pedagógov, čím by sa aspoň čiastočne zabránilo odchodu tých najschopnejších do iných lukratívnejších sfér. Okrem toho sa dôvodí aj tým, že tento systém by bol aj spravodlivejší, pretože tí ktorí čerpajú prostriedky nás všetkých pre svoj neskorší prospech, väčšiu šancu úspešne sa presadiť na trhu práce by sa na tom mali tiež spolupodieľať.

A nakoniec posledným argumentom v prospech školného je to, že by to umožnilo študovať podstatne širšiemu okruhu mladých ľudí čo by bolo jednak oveľa spravodlivejšie na druhej strane by sa tým podstatne znížil priestor pre korupciu, ktorou rezort vysokého školstva už tradične chronicky trpí. Tieto argumenty sa skutočne na prvý pohľad zdajú logické a presvedčivé, skutočnosť je však oveľa zložitejšia.

Argumenty proti :
Najmenej napadnuteľný argument priaznivcov školného je, že školné pozitívne mení prístup ku svojmu vzdelávaniu. Ani tento argument však nemožno generalizovať. Celkom iste nebude platiť pre dobre situované deti novozbohatlíkov, alebo pre vrstvu tzv. večných študentov pre ktorých finančná náročnosť štúdia nebude znamenať ich snahu po čo najefektívnejšom a najkvalitnejšom štúdiu. Pre túto skupinu je finančná náročnosť štúdia irelevantná a teda nemôže napĺňať daný argument. Navyše týmto prístupom meníme celú doterajšiu filozofiu vzdelávania, ktoré bolo dosiaľ chápané ako pozitívne formovanie osobnosti a získavanie znalostí a zručností, ktoré potom absolvent využije nielen na prospech svojho osobnostného rastu, ale predovšetkým spoločnosti.

Americký prístup ku vzdelaniu, ako k návratnej investícii do svojej budúcnosti je v našom prostredí neprenosný.Kým totiž absolvent Harvardu či Yallu vo veľmi krátkej dobe po skončení univerzity získa postavenie a príjmy ktoré mu vrátia všetky investície vložené do vzdelávania v našom kontexte, je tento argument čiastočne prenosný len na časť právnikov, ekonómov, pracovníkov marketingu a médií, prípadne softwarových inžinierov. Absolútne to neplatí pre absolventov humanitných či pedagogických štúdií. Tí sú na tom finančne podstatne horšie ako priemer spoločnosti. A nakoniec pýtať školné napríklad od absolventov fakulty sociálnych štúdií Trnavskej Univerzity, ktorej absolventi sa pripravujú na humanitné misie v najťažších konfliktných oblastiach sveta ( Sudán, Keňa ) nemožno hodnotiť inak, ako vrchol politickej perverznosti. Ďalším chorým argumentom je, že študenti svojím štúdiom požívajú, akýsi nadštandard. Študenti univerzít by vraj mali platiť školné, pretože zo spoločného rozpočtu nás všetkých, získavajú prostriedky na úkor tých, ktorí nikdy neštudovali a teda ani nebudú profitovať zo svojho vyššieho vzdelania. Tento princíp je už v zárodku pomýlený. Ak by zástancovia tohto pseudo-argumentu boli dôsledný, mali by teda daňovo zvýhodniť bezdetných, pretože tí nečerpajú žiadne prostriedky ani na základné a stredoškolské vzdelanie. Vieme však, že opak je pravdou, bezdetné rodiny, majú dane najvyššie a tak je to správne, pretože výchova mladej generácie je vec veľmi záslužná, za ktorú by mal štát občanov bonifikovať a nie sankcionovať.

Vďaka spoločného rozpočtu si študenti neužívajú dovolenku v Karibiku, ale zvyšovaním svojej kvalifikácie v dlhšom časovom horizonte vytvárajú predpoklady pre vyššiu životnú úroveň všetkých, teda aj tých ktorí neštudujú. Treba pritom zdôrazniť, že šancu študovať má každý a ak ju nevyužije je to len jeho premárnená šanca a sankcionovať za to tých ktorí ju využili je prinajmenšom nemorálne. Ak si pritom uvedomíme, že nároky kladené na študenta vysokej školy sú neporovnateľne vyššie než na pracujúceho stredoškoláka a keď si uvedomíme, že životná úroveň študenta a pracujúceho je tiež neporovnateľná v neprospech študenta, tento argument sa mi zdá úplne scestný.

Neskorší štart vysokoškolákov do života je minimálne pre generáciu ktorá študovala na prelome 80 a 90. rokov veľkým handicapom. Presvedčil som sa o tom na stretnutí maturantov po 5, ale i 10 rokoch. Kým stredoškoláci využili príležitosti lacno a relatívne ľahko získať byt, hneď na začiatku 90. rokov, a dnes majú zabezpečené rodiny s bytmi a autami, väčšina vysokoškolákov je na tom neporovnateľne horšie. V situácií, kedy sa príjmy stredoškolákov a vysokoškolákov vyrovnávajú až po štyridsiatke je sotva možné hovoriť o investícií do vzdelania ako o finančne výhodnej investícii. Úplne scestná a pokrytecká je aj argumentácia, že zavedením školného by sa citeľne pomohlo rezortu vysokého školstva.

Deficit financovania vysokého školstva je mnohonásobne vyšší než 500 mil. Sk. Daná suma ( ktorá by sa mala podľa prepočtu vlády vyzbierať zo školného) predstavuje asi 10 % prostriedkov ktoré prúdia do tohto hlboko podfinancovaného rezortu. Systémové zmeny by si vyžiadali rádovo vyššie prostriedky a je takmer isté, že zavedenie školného by citeľne nepomohlo nikomu, celkom iste by však znemožnilo, alebo výrazne sťažilo prístup značnej časti sociálne slabšej mládeže k vysokoškolskému vzdelaniu.

Absolútne nepochopiteľný je postoj rezortného ministra školstva, ktorý by mal diskusiu o zavedení školného využiť ako nátlak na vládu, s cieľom zvyšovať podiel HDP na vysoké školstvo o 0,1 % ročne, kým sa nedosiahne úroveň minimálne 1,37 % HDP ako je to v programovom vyhlásení vlády. A až pri dosiahnutí tejto úrovne prípadne otvoriť diskusiu o možnej forme a spôsobe spoplatnenia vysokého školstva. Pri prípadnom, zavedení spoplatnenia vysokého školstva , by však muselo byť vyriešených viacero zásadných otázok. Predovšetkým musí byť zabezpečená spätná väzba medzi študentom a učiteľom. Študenti musia mať právo hodnotiť kvalitu svojich učiteľov( vo vyspelom svete je to celkom bežné) a z tohto hodnotenia sa pre nekvalitných učiteľov musia vyvodzovať závery. Je pritom výsostnou zodpovednosťou štátu zabezpečiť z vlastných prostriedkov dostatočne motivačné (finančne atraktívne) prostredie pre vysokoškolských pedagógov.

Príspevky od študentov môžu slúžiť výlučne len na skvalitnenie výučby formou technického vybavenia škôl, dopĺňania knižníc a na podporu akademickej mobility. Práve oblasť štipendií a podpôr, je najväčšou slabinou v argumentácii zástancov školného. Ich argumentácia sa najčastejšie oháňa situáciou v USA, či Británii, ale práve tu je najväčší rozdiel. V USA či Británii, je veľmi hustá sieť rôznych predovšetkým súkromných či firemných fondov a nadácií, ktoré každému schopnému žiadateľovi poskytujú štipendium. Jeho výška plne pokryje nielen školné, ale aj slušný životný štandard, pre študenta.

U nás táto forma pomoci, totálne absentuje. My naopak ideme presne opačným smerom. Dnešný Študentský pôžičkový fond poskytuje študentom pôžičky, (na ich životné potreby) ktoré sú úročené 3 % - ným úrokom, a začínajú sa počítať až po absolvovaní VŠ ( pričom splácanie sa pozastavuje, cez čerpanie materskej dovolenky či počas Základnej vojenskej služby). Navrhovaný model študentských pôžičiek je účelovo viazaný len na školné (v žiadnom prípade nie na životné náklady) a je úročený na úrovni 5,7 % pričom úrok sa začína počítať odo dňa poskytnutia prvej tranže pôžičky. Počet poberateľov sociálnych štipendií sa podľa navrhovaného modelu ma pohybovať na úrovní 30 % študentov pričom absolútna väčšina z nich ich bude poberať len v symbolickej výške ( rádove v 100 - kách korún).

A nakoniec, jediná prípustná forma školného je, aby sa stanovil na základe exaktných výskumov počet jednotlivých absolventov, ktorých naša spoločnosť potrebuje na jednotlivé študijné odbory. Určí sa napríklad počet etnológov, ktorých Slovensko ročne potrebuje. Tí, ktorý budú nad čiarou budú mať štúdium úplne bezplatné (prípadne najlepší so študentov by mohli mať aj štipendiá) a len tí, ktorí budú chcieť študovať navyše, si prípadne budú na štúdium priplácať. Ďalším z argumentov obhajcov školného je, že vďaka školnému by získalo šancu študovať podstatne väčšie percento populácie, čím by sa okrem iného podarilo eliminovať korupciu. Každý kto čo len trocha pozná pomery v slovenskom vysokom školstve vie, že tento argument absolútne neobstojí. Limity extenzívneho rozvoja vysokého školstva ( zvyšovanie počtu študentov, bez obrovských investícií do nových budov, internátov a personálneho obsadenia) sú už dávno vyčerpané. Nezohľadňuje sa pritom skutočnosť, že populačné ročníky sú čím ďalej tým slabšie a percento vysokoškolskej populácie v populačnom ročníku sa tak prirodzenou cestou blíži k optimu, čo ja asi 50 % . Na nový skutočne intenzívny rozvoj tohto rezortu by sa vyžiadali investície rádovo presahujúce prostriedky z dnes navrhovaného školného.

Navyše s korupciou sa dá vysporiadať aj oveľa jednoduchšie. Chce to len skutočné odhodlanie vedenia fakúlt. Už dnes na absolútnej väčšine škôl existujú len písomné prijímačky, ktoré pri počítačovom vyhodnocovaní testov a pri identifikácií uchádzačov pomocou čiarového kódu eliminujú nebezpečenstvo korupcie na minimum.

Podtrhnuté a zrátane platenie školného za vysokoškolské štúdium dnes, keď percento rodín žijúcich pod hranicou biedy presahuje historické maximá, keď neexistuje fungujúca sieť štipendií, nadácií, pôžičkových a podporných fondov pre sociálne slabších, ale pritom nadaných študentov by zavedenie školného bolo najdrahším a najneefektívnejším šetrením prostriedkov. Pravicová vláda má jediný model riešenia problémov spoločnosti. Chce preniesť všetko bremeno na občanov. Je to totiž to najjednoduchšie, podľa princípu zaplať občan.

Situácia vysokoškoláka v dnešnej situácii by po skončení štúdia bola viac než tristná. Mal by dlh približne 100 000 Sk len za školné. Ďalší dlh asi 400 000 Sk je jeho nedoplatok na sociálnom poistení, ktoré si má od 16 rokov platiť sám. Je síce dobrovoľné, ale ak si ho platiť nebude 8. rokov sa mu nebude započítavať do dôchodkového poistenia. Teda jeho dlh bude vyše pol milióna korún a pritom mladý absolvent nemá kde bývať. Dlh na školnom by pritom mal splatiť do 10 rokov. Kedy však nadobudne byt. K čomu to bude viesť? Slovensko prestane byť krajinou vzdelaných ľudí. Bude masovo produkovať(v lepšom prípade) stredne vzdelané kádre, ktoré vyhovujú podmienkam práce vo mzde pre zahraničných investorov, v konečnom dôsledku však budú viesť k postupnému stále sa zväčšujúcemu zaostávaniu našej spoločnosti voči najvyspelejším krajinám. Zavedenie školného dnes, by znamenalo jediné. Doplatila by na to generácia súčasných študentov, ktorí by prípadné pozitívne efekty tohto kroku nijako nepocítili. Navyše pri tejto mechanickej forme zavedenia školného je sporné či by vôbec, nejaká generácia študentov pocítila pozitívnu zmenu.

Slovensko bohužiaľ nesmeruje k poznatkovo orientovanej spoločnosti, ako to urobili iné porovnateľne veľké a dnes veľmi úspešné krajiny (Írsko, Fínsko), ale naopak medzi krajiny tretieho sveta. Práve takéto budú následky „reformy“ vysokého školstva. V čase kedy vzdelanie je čoraz väčšou aj trhovou hodnotou by takýto nepremyslený a navyše ideologicky motivovaný krok bezpečne nasmeroval našu krajinu medzi trvalo zaostávajúce spoločnosti. Preto stále dúfam, že napokon predsa len zvíťazí zdravý rozum nad snahou istej časti politického spektra za každú cenu presadiť svoj ultraliberálny politický program aj v rezorte školstva .

Roman F. Michelko, autor článku

Peter Falis

Peter Falis

Bloger 
  • Počet článkov:  37
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Jednoducho Ja. Zoznam autorových rubrík:  BásnikovoDuchovnoMoje pohľadyPolitikum a občanNezaradenéSúkromnéRozprávky

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu