Ad: Štefan Hríb, editorial „Väčšina a jej výzva“, In: .týždeň 7/2014
http://www.tyzden.sk/casopis/2014/7/vacsina-a-jej-vyzva.html
Slovenská republika je v našej ústave definovaná ako právny štát. Právny štát možno čo najjednoduchšie vysvetliť tak, že je to štát, v ktorom „vládne právo“. Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Naproti tomu každý občan môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Spoločnosť ako taká je veľmi rozmanitá, má bohatú štruktúru, existujú v nej rôzne potreby, rôzne záujmy, ktoré nemusia byť, a často ani nie sú, vo vzájomnom súlade. Dochádza tu k stretu záujmov. Aby však spoločnosť mohla „prežiť“, musí ju niečo integrovať, spájať. Musia v nej existovať určité pravidlá, určité hranice, normy, ktoré by chránili pre ňu dôležité hodnoty. A takýmito pravidlami sú v právnom štáte hlavne právne normy, ale v spoločnosti pôsobia aj iné systémy noriem ako sú napr. morálka, zvyky, obyčaje, náboženstvo, tradície a podobne.
Právo ako také má viacero funkcii, ale chcela by som sa v tejto súvislosti zamerať len na jednu. Právo je vyjadrením dôležitých hodnôt spoločnosti a zároveň aj prostriedkom ich ochrany. Myslím si, že práve toto je to „kľúčové miesto“ v celom probléme legálnej úpravy „rôznych“ vzťahov a jeho prehliadanie alebo zlé pochopenie vedie k mysleniu, ktoré má v sebe veľký manipulatívny potenciál.
Sú vôbec „homo“ požiadavky legitímne? Nevyvíja sa na spoločnosť hrubý nátlak, aby prijala za svoju hodnotu niečo, čo v skutočnosti za hodnotu prijať nechce? Nejde tu o násilnú snahu ignorovať, či preskočiť ten „krok“, aby sa spoločnosť najskôr zhodla na tom, či je TO či ONO pre spoločnosť cenné? Nie je to arogantné prezentovať a presadzovať niečo ako „uznávanú hodnotu“, pričom sa ešte ani nedosiahol konsenzus o tom, či to vôbec nejaká hodnota pre spoločnosť je?
Celý trestný zákon je postavený na definovaní skutkových podstát činov, ktoré sa považujú za deštruktívne, škodlivé, nebezpečné, a ktoré ohrozujú práve tie hodnoty, ktoré spoločnosť považuje za dôležité, ktoré uprednostňuje a chráni. Manželstvo, rodinu, deti nevynímajúc. A preto sa znova pýtam: „Sú vôbec „homo“ požiadavky legitímne?“ Sú opodstatnené? Ide tu o diskrimináciu a porušovanie práv alebo o konanie, ktoré je v ostrom rozpore s najdôležitejšími hodnotami spoločnosti?
Je to snáď NELÁSKA, keď sa snažíme obmedziť ľudí v ich deštruktívnom a žiadostivom správaní pre ochranu a dobro druhých? Nie je to naopak LÁSKA, ktorá sa obetuje?
Nenechajme sa „prevrátiť“ naopak.
Monika Fandliová, Bratislava, 10.2.2014
PS: Čo je to podľa Vás „predpotopná“ rodina?
