bezmenná

občas prebudím sa v cudzej posteli
s nevlastným telom
dýcha môj priestor
môj nárok na chvenie sa zimou
ukrýva rukou cez prsia
nahá ležím a neplačem
pre svoje chcené hriechy
poddajnosť mäkkých tkanív pod tlakom tepla
na perách prepálená do kosti
trocha unavená
trocha…
čakám odpovede na ticho valiace sa s hlukom v závese
vykradnutých ilúzií
mám prázdno v hlave plnej červov
dopichaná woodoo bábka
srdce prehráva, tak nehrá
už nebúcha
už nepočujem biť na brány
iba
tiká v polnočných hodinách keď na nich sadá obchytaný prach obyčajných dní
a noc je krásna v uliciach
sneží do dažďových kvapiek
len privriem viečka
občas spím v cudzej posteli
a cítim sa ako žena
so zmyslom pre detailne rozpitvané ticho