Pôvodne som nechcela skĺznuť do cestopisu a opisovania "Stalinovho bunkra", ktorý je nepochybne zaujímavosťou. Chcela som skôr rozprávať o obdivuhodnej národnej hrdosti, ktorého ukážkovým predstaviteľom bol sprievodca múzea, ktoré bolo zriadené v "Stalinovom bunkri". Postarší pán (vek si neodvažujem hádať) nás počas necelej hodinky previedol históriou výstavby bunkra, ale tiež presťahovania hlavného mesta do Samary - Kujbyševa, s takou iskrou v očiach, že človek začal podvedome jeho zápalu závidieť. Je úctivé oslovovanie "drahí hostia", ale tiež zápalisté rozprávanie o možno nie najslávnejších stalinovských časoch ruskej histórie vo mne vyvolávalo určitú posvätnú úctu a obdiv. Ako som sa postupne presvedčila, pán sprievodca nebol jediný. Naopak bol jeden z mnohých, či najpresnejšie jeden z väčšiny Rusov, ktorým je možné ich národnú hrdosť závidieť. Ruská národná hrdosť nie je čitateľná len z obrovských pamätníkov (jeden na fotografii), ktoré sa nachádzajú v každom väčšom meste a znázorňujú "Mať rodinu - Matku vlasť", ale tiež z ich hlbokých vedomostí o vlastnom meste a tiež zvláštny výraz, keď rozprávajú o meste, vlasti, histórii.
Vtedy som si uvedomila, že to je presne to, čo nám Slovákom chýba, hoci naša história siaha do obdobia pred viac ako tisíc rokov. O svojej krajine a histórii vieme veľmi málo a ešte menej k nej cítime. A hlavne akoby sme sa báli k láske k vlasti priznať považujúc ju za prežitok. Moderná doba a prozápadná kultúra skutočne nepraje nacionalizmu. Je veľmi smutné, že nacionalizmus sa zásadne vyslovuje v jednej vete zo slovami ako fašizmus, šovinizmus, nacizmus. Pritom, ak si otvoríte slovník cudzích slov, nájdete v ňom preklad nacionalizmus = národovectvo, hrdosť na príslušnosť k národu. A na národovectve nie je nič zlé, nevhodné ani nemoderné, naopak láska k vlasti a národu môže človeka len obohatiť, priniesť mu nový rozmer a možno aj nové vedomosti o krajine, v ktorej žije.
