Dnes ráno som bol na svätej omši, kde sa čítal pastiersky list o živote. O tom, ako by sme ho mali chrániť, ako by sme mali byť hlásateľmi evanjelia medzi ľuďmi okolo. A tak ma pritom napadla otázka: Aký vlastne žijeme život ? Uvedomujeme si, že sme tu len dočasne, a teda každý deň sa nám „skracuje" náš pobyt ? A teda, že by sme mali o to viac dbať o to, aby sme ho prežili skutočne kvalitne?
Mám 36 rokov, a pár krát som sa zmienil o tom, že som v podstate v „polčase" svojho života. Čítal som v jednej knihe zaujímavú úvahu o tom, že si niekto spočítal, koľko dní mu ešte do konca života ostáva. V mojom prípade by to bolo cca 12 460 dní. Málo ? Veľa?
Je nedeľa, koniec prázdnin, koniec leta, koniec týždňa. Zajtra ideme do práce, do školy. Je veľa z nás tých, čo sa nám nechce. Predstava, že ráno vstaneme a povieme si, dnes je pondelok nás priam desí. A čo tak keby sme sa zamysleli nad tým, či práca, ktorú robíme je pre nás zmysluplná, resp. či ju robíme len pre peniaze? Jasné, častokrát si povieme, ale ja sa musím niečím živiť, nemám čas špekulovať. A tak prežijeme život v tom, že sa len trápime, aby sme zarobili peniaze na prežitie.
Často krát sa ospravedlníme tým, že však aj Jano robí to, čo ho nebaví, a mne sa vlastne ani nechce niečo robiť pre zmenu. Jednoducho sme pohodlný. Pohodlný robiť zmeny, vzdelávať sa, obetovať sa. Chceme rýchle výsledky. Ale bohužiaľ, tie sú často krát len rýchle. Ale nie správne.
A veľa krát je to aj strach, ktorý nás stlačí k tomu, aby sme nič neriešili, lebo čo keby. Čo keby sme našli pravý zmysel života. Ale my chcem žiť dnes a neriešime, ako budeme žiť zajtra. To budeme riešiť zajtra.
Počas dňa sa stretávame s ľuďmi, ktorí častokrát nie sú pozitívne naladený. Nadávajú, ako sa tu žije zle a my sa k nim ešte aj pridáme, aby sme im dali za pravdu. Čo keby sme sa tak na každého človeka, ktorého stretneme, usmiali? Napr. ja som sa naučil povedať v obchode keď odchádzam, že mu prajem pekný deň...A prečo nie? Ubudne nám z krásy? Alebo si povieme..prečo by sme to mali robiť, keď nám nikto nepraje nič..aha..sebectvo a hra ja dám ty dáš..zlá cesta..
Čítame samé pozitívne články v bulvári, kde sa píše len to „pozitívne", večer si pozrieme správy, kde sa dozvieme, koho zabili, okradli, oklamali. Jednoducho priam žíznime po takýchto správach. A potom sa médiá chvália sledovanosťou..ale prečo? Lebo ich živíme my. My ich sledujeme, my ich kupujeme. A keďže nie sme šťastný a spokojný, vyhľadávame tých, ktorí žijú podobný život.
A ešte k tomu Slovensku...ako nám je tu zle..mne sa tu páči..mne je tu fajn..ale čo keby sme my boli tí, ktorí urobia krok k tomu, aby sme sa tu mali lepšie? Ale znova sa ozve naša zóna pohodlia, veď načo, lepšie sa sťažovať, alebo, je to ťažké, aj tak neuspejem..áno, máš pravdu..neuspeješ...
Mám niekedy pocit, že žijeme príliš sebecky a zo strachom. Život v istote ešte z čias rokov 80-90 nás naučil, že však nerieš, aj tak dostaneš. Ale táto doba je preč. A kto tvrdí opak, robí len marketing.
Vidíme okolo seba ľudí, ktorí žijú na „kôpke" ale bojíme sa povedať im o zmysle manželstva, vidíme tých, ktorí v pohode zabijú dieťa, veď by sa narodilo choré, veď načo otvoriť ústa. Bojíme sa..ale čoho? Bojíme sa priznať sa, že sme boli v kostole na omši, aby sa na nás nejak krivo nepozerali. Znova tá istí otázka : Čoho sa bojíš? Ja osobne mám na to jednoznačnú odpoveď: My si neveríme. Sme slabosi. Nie sme presvedčení. Nie sme nadšení. A tak sme radšej ticho. V pohode sa na to všetko prizeráme, žijeme v tajnosti, žijeme v skrytosti.
A potom sme nadšení, keď ideme na púť, do kostola a na kadejaké akcie, ale vo vnútri sme mŕtvi. Spoliehame sa na to, že to urobí niekto iný. Veď načo ja...
A dni života postupne ubúdajú...je ich menej a menej...a my žijeme často krát život reality namiesto života, po ktorom skutočne túžime.
A ako teda s tým životom ďalej? Sadni si a povedz si, čo chceš. Kam chceš ísť, aký život chceš žiť. Zobuď sa s tým, že toto je tvoj šťastný deň, ďakuj za všetko aj za to, čo je zlé. Lebo to tak proste malo byť a malo ťa to niečo naučiť. Vzdelávaj sa. Stále. Namiesto románu, si prečítaj knihu o osobnom raste alebo knihu, ktorá ťa naučí, čo potrebuješ vedieť. Bráň sa negatívnych myšlienok, negatívneho prostredia. Rozhodni sa, čomu venuješ svoj čas. Či negatívnym správam a telke, alebo sebe, svojmu rastu, rodine, priateľom, Bohu. Dávaj a nečakaj odmenu, dávaj stále ! Nekalkuluj ! Usmievaj sa! A hlavne..Neboj sa ! Ak si veriaci, nie si sám, ten hore vie, kam to chce s tebou dotiahnuť. Dôveruj mu a odovzdaj mu svoj život ! A makaj, život je príliš krátky na to, aby sme ho premárnili ! Tak sa teraz len pekne usmej a vykroč...lebo už zajtra budeš mať o jeden deň života menej !
