Kráčam ulicou, šerom temnou,
môj tieň odvážne predo mnou.
Každý krok pridáva do rytmov,
ďalší tón hnaný tmou.
Nikde nikto, iba ja sám,
každý obraz z očí ukladám.
Tou zvláštne krásnou scenériou hlavu ukájam,
chvíľa nepozornosti, na zem padám.
Z tmy sa opäť vlastný pohľad vynára,
nové nepoznané veci pred sebou spoznáva.
Objímam ľavou rukou chodník,
to pravou nižší schodík.
Takto doma vankúš láskam,
čo v noci domov poskytuje vráskam.
Teraz sedím na obrube chodníka a cesty,
čudujem sa, aj tam sa moje Ja zmestí.
Počujem kroky, nie však jeden pár,
nie je ich však ani zopár.
Vidím množstvo topánok, od tých špinavých,
prachom posiatych, časom zohyzdených,
až po tie noblesné, dobre o ne postarané,
každý deň boxované, v šatníkoch zatvárané.
Rozmýšľam čo vidia oni?
Hmn, človek čo už nechodí?
Človek čo nedokáže ísť?
A prečo nikto nedokáže k nemu prísť?
Premýšľam, aký rozdiel robí tá výška,
skúšam sa okolia spýtať stíška.
Narážam na rozhorčené rysi tvári,
tak vstávam z prachu, nazrieť do tých tvári.
Ukázať im, že chodím aj keď občas padám,
aj keď s boľavou dušou, ale znova vstávam.
