„Baby, a ešte pomodliť," pripomenula som im po prečítaní Perníkovej chalúpky.
„Híí," zareagovala Simonka, posadila sa a spustila: „V mene Otca, i Syna, i Ducha..."
Obe začali recitovať Otčenáš a aj keď je v modlitbe väčšinou väčšia prieborníčka Martinka, tentokrát šla v závese a svoje dvojča dobiehala s dvojsekundovým oneskorením. Okrem toho jedným okom sledovala, čo Simonka presne robí, aby ju mohla napodobniť (napokon, pri dvojčatách je zvyčajne všetko akoby cez kopír).
„Amen!" zdôraznili obe a po krátkom nádychu sa pustili do Anjeličku môj strážničku. Keďže ja túto modlitbu poznám trochu inak, pre istotu som stíchla a prenechala vedenie večernej modlitby v ich réžii. Aj napriek tomu som v tomto momente už náš rozhovor s nebeským Otcom považovala za vybavený, ale nie...
Moju napoly zdvihnutú ruku smerom k čelu zastavila ich nasledujúca pieseň. Už viackrát som ich ju počula spievať, ale ani teraz sa mi nepodarilo zachytiť jej slová. A okrem toho to nebola obyčajná pieseň, ale dokonca ukazovačka...
To mi už ťahalo kútiky, ale vážnosť tejto chvíle mi nedala pokaziť hĺbku a úprimnosť, s akou sa dvojčatá modlili. „V mene Otca, i Syna..." pokúsila som sa opäť po pesničke...
„Veď ale este slosby a vďaky," pozrela na mňa tými svojimi veľkými očami Simonka, ktorá, aj keď vie, si tentokrát nedala záležať na výslovnosti tvrdého a ostrého er-ka. „Aha," zatvárila som sa, akože som zabudla, a tak ako oni som pre istotu oprela svoju hlavu o zbožne zložené ruky.
„Jezisko, ďakujem ti za ocina a maminu. A ze mám toľko hraciek," prednášala Simonka.
„A ďakujem, že môžem bývať s rodičami," povedala Martinka, ktorú som v ten deň prvýkrát počula svoju mamu a otca (moju švagrinú a brata) označovať jedným pojmom rodičia.
„A este aby sme mali veľa peňazí a boli zdraví," zakončila Simonka, ktorá už nedala šancu pokračovať v modlitbe svojej sestre, narýchlo sa prežehnala a hodila do perín.
O desať minút už Simonka spala. Asi preto - kvôli únave - zobrala netypicky modlitbu do svojich rúk ona. Nech ju má čím skôr za sebou... „Aďá...," zašepkala do ticha tmavej izby Maťka. „Simonka už spí, ale mne sa ešte nechce. Môžem sa posadiť?" opýtala sa ma. Dovolila som. „Tak si ešte na chvíľku sadkaj, ale skús si zavrieť očká..." odporučila som jej a zabralo... Za chvíľu spokojne odfukávali obe, ešte som ich prikryla a s úsmevom sa presunula do kuchyne. „Pane Bože, bola to tak pekná modlitba..."
