Bála som sa, že príde vojna. A potom si pamätám, ako mi naši vysvetľovali, že už nebudem pionierka. Červenú šatku z bratovej košele som uviazala mojej bábike na hlavu a začala som chodiť na náboženstvo.
Teraz, po 20-tich rokoch, kedy sa o revolúcii hovorí tak aj tak, chcela by som vedieť a celkom pochopiť, čo sa vtedy vlastne stalo. Nie je to jednoduché, lebo prísť na koreň veci, ktorá sa človeka osobne nedotkla, je ťažké.
Ale z toho, čo sa za posledné roky zmenilo, čo mám a čo môžem teraz, dá sa vytušiť, že v 89-tom išlo v prvom rade o slobodu. A zdá sa, že nielen o tú fyzickú, vďaka ktorej mohli moji rodičia prestrihnúť železný drôt a preskočiť kamenný múr. Ale hlavne o tú vnútornú, vďaka ktorej mohli povedať svoj názor, vyjadriť postoj, mať ideály, učiť sa, objavovať nové veci, veriť, nahlas obdivovať vzdelaných a mať za vzor múdrych...
Neviem si predstaviť, že by som ja teraz toto všetko nemohla... Asi by ma trafil šľak sedieť stále kdesi pod strechou, skrývať sa, hovoriť len potichu a mať stále opletačky s ľuďmi, ktorí by ma aj tak v živote nepochopili...
Myslím si, že sloboda je dôležitá v každom čase, za každých okolností a v prípade každého človeka. Neviem to presne opísať, lebo som, chvalabohu, nikdy nebola väznená. Teším sa ale, že teraz môžem ísť na strechu nášho domu a pozerať sa na všetky strany. Z našej terasy dovidím široko ďaleko a môžem sa vybrať ktorýmkoľvek smerom... Nemôžem si pomôcť, ale toto je úžasný pocit... A dnes má pre mňa výnimočnú príchuť slobody...
