Učila som tri roky. Jasné, je to nič oproti storočným skúsenostiam iných skvelých pedagógov. Jedno však viem určite. Tie tri roky mi stačili na to, aby som pochopila, že počúvaním hymny sa z našich detí lepší Slováci proste nestanú!
A nielen to. Niektorí sa okrem toho budú rehotať. Spravia si z celého vlasteneckého zákona srandu a aby bola ešte väčšia prča, budú po škole pobehovať obkrútení v zástavách a hulákať Nad Tatrou sa blýska - v lepšom prípade bez svojich vsuviek a „vylepšených" verzií.
Nalejme si čistého vína. Je to postavené na hlavu.
Robo, ty sa postav jeden deň za katedru v obyčajnej priemernej škole! Pred deti so zdravým sedliackym rozumom. Pred žiakov, ktorí skôr ako idú ráno do školy, musia doma nakŕmiť statok a z lavice im trčí zaúdená klobása. Postav sa pred tabuľu a pusti v triede plnej takýchto študentov hymnu. Postav sa tam a povedz im, že blá, blá, blá... Že hymnu má každý národ a že vlastenectvo a že treba milovať Slovensko... A vzápätí im povedz, že nám to nariadila naša vláda, že sa to musí a že bez hymny už ani na krok, ak by sa niekto chcel opovážiť.
Robo! Takto to proste n - e -j - d - e!!! Takto sa to nedá!!!
Vieš čo? Čosi ti poviem. Mala som jedného žiaka. Volali ho Bača, lebo vo svojich 16-tich rokoch ním naozaj bol. Ten chalanisko sedával v prvej lavici. Mala som ho rada a dajme tomu, že voňal oštiepkom. Jano - to bolo jeho pravé meno - ma naučil jednu vec. Že keď sedíš na lúke v tráve, učíš sa milovať našu vlasť. A že keď zoberieš jahniatko do náručia a pohladíš koníka po pysku, stávaš sa lepším človekom. A že keď sa oblečieš do kroja a začneš plieskať bičom, vtedy ukážeš kúsok Slovenska. A možno nebudeš veriť, ale jedného dňa som im na hodinu doniesla za moje vlastné peniaze kúpenú učebnicu, ktorú potrebovali k maturite. „Viete, aby som vám ju nezašpinil," povedal mi trochu zahanbený Jano, z ktorého sa už stával muž a dodal: „Bo som ráno kŕmil..."
A vieš čo, Robo? Keď ten chalan, miestami lámavo, začal čítať o Hájničke, bol to obraz hodný pre maliara. V triede by si bol počul špendlík spadnúť, lebo Jano čítal o prírode a dával do toho srdce. Keď skončil, trieda mu spontánne zatlieskala. Bača bol červený ako paprika a ja som sa rozhodla, že mu do žiackej zapíšem jednotku. Nie preto, či vedel alebo nevedel vysypať životopis autora a jeho diela, ale za to, ako toho Hviezdoslava čítal. Jano nakoniec hrdo vstal, dal si zapísať známku a v triede bolo cítiť takú prajnosť, akú ty, bohužiaľ, asi nepoznáš. A všetci vedeli, že aj keď je Jano chlap ako hora, miestami nemotorný a schopný kálať celý deň drevo, všetci tušili, že s tou jednotkou v žiackej príde po škole za svojou mamou a otcom, aby sa potešili a videli, že majú syna, na ktorého môžu byť aj hrdí. Chápeš?
