„OK, prídem,“ odpísala som sestre na sms-ku a sediac v kine stratila som na pár sekúnd niť Cinky Panny.
„Bojím sa dosť,“ poslala mi vzápätí ďalšiu správu.
„Musím ísť,“ povedala som kamoške vedľa mňa, narýchlo nahmatala pod sedadlom tašku, zhrnula vetrovku a rýchlym krokom som smerovala k sestre. Ani nie za štvrťhodinku som bola tam.
Malá sedela na posteli a hrala sa s ovládaním na televízor. Celý deň mala teplotu, popoludní sme preto zašli na pohotovosť, kde jej predpísali antibiotiká. Zaspala ako každý deň, ale potom to začalo. Sestra si všimla, že s ňou trhá, akoby mala zimnicu. Zľakla sa. „Oblial ma pot, nevedela som, čo mám robiť,“ povedala mi. Na jednej strane v strese, na druhej s inštinktom matky vybrala múdru knihu o vývoji a chorobách dieťaťa a hľadal, čo by pomohlo. Febrilné kŕče. Vyskytujú sa u detí do piatich rokov pri náhlom zvýšení telesnej teploty. Dieťaťom pri nich šklbe, môže omodrieť, byť paralizované alebo dokonca stratiť vedomie. Doteraz sme sa s tým nestretli a moja deväťmesačná neter ich dostala prvýkrát. Podľa odporúčaní sme jej dali Diazepan a po lyžičkách prinútili vypiť čaj, ktorý odmietala z fľašky. Medzitým volal švagor zo zahraničia, kde bol akurát na služobnej ceste. „Neboj sa, už je všetko v poriadku,“ zdvihla som mobil a podala ho sestre, ktorá jednou rukou hladkala svoju dcéru a v druhej okrem telefónu držala umelú lyžičku... Potom malá konečne zaspala...
„Zostaneš u nás..? Ak by čosi... vieš... Pustím ti v izbe radiátor..,“ povedala sestra. Prikývla som. „Nechceš čaj alebo niečo...?“ dokončila ešte v kuchyni... a vzápätí mi doniesla periny...
Naša mama nám vždy vravievala: „Dievčatá, ak si raz budete kupovať byty, snažte sa ich kúpiť blízko seba.“ Bože, tak sa znervózňovali tieto jej rady. Hlavne vtedy, keď som zháňala byt a bola som rada, že som vôbec nejaký našla. Ale nedala sa a vždy vytrvalo pokračovala: „Keď budete blízko seba, vždy si jedna druhej pomôžete. Snažte sa navzájom si pomáhať...“
Teraz sa nad tým trochu usmievam, lebo so sestrou bývame naozaj na jednom sídlisku a máme k sebe asi dve minúty. Niekedy mám pocit, že táto fyzická vzdialenosť alebo lepšie povedané blízkosť zblížila aj nás... Aj včera, keď bola sestra sama doma a nevedela, čo si počať s malou...
Noc sme mali napokon, chvalabohu, pokojnú. Malá spinkala a klesla jej aj horúčka. Ráno volala naša mama. Stála som opretá o kuchynskú linku a počúvala sestru, ako jej opisuje predošlý večer. Že malá dostala kŕče a nevedeli sme čo ďalej... a že volala mne a že sme teraz spolu a všetko je už v poriadku. A potom na chodáku prifrčalo do kuchyne to drobátko, ktoré nám včera nahnalo toľký strach a teraz sa už s úsmevom pasovalo s kukuričnou chrumkou... Vďaka nej – dcére mojej sestry - som si dnes ráno uvedomila, aká je dôležitá rodina a že naša mama mala opäť raz pravdu... ...keď vravela: „Buďte blízko seba...“
Ďakujem, mami... Najskôr to budem učiť aj svoje deti...
