„Dám ich kolovať a každý si zoberte, koľko chcete," sledovala som očami balíček niečoho, čo jedna z prítomných žien podávala ostatným. Sedela ku mne chrbtom, a tak som videla len jej ruku, nič viac.
„Ale Jožo. Veď... Zober si, keď ti dávam," pokračovala smerujúc k jedinému mužskému pokoleniu v partii. Jožo neodolal a vysypal si do dlane hrsť hrozienok.
Dámy sa zasmiali a ja som si ich začala viac obzerať.
Zjavne to boli turisti. Na nohách vibramy, nabalené ruksaky, šatky okolo krku, flanelové košele.
Usmiala som sa, keď som si uvedomila, ako títo dôchodcovia mlado vyzerajú, a nielen to. Ako mladícky pôsobia, akí sú usmiati, bezprostrední, usadení vo vlaku, akoby im chýbali už iba karty na partičku pokra...
„...potom tam dáš trochu viac prášku do pečiva, aby narástlo," počúvala som recept na slivkové gule, ku ktorým sa dostali od tých hrozienok.
„Jožko, počuješ," začala sa chichúňať jedna z nich: „To je návod pre teba..."
To si už rukami zakrývala ústa od smiechu celá partia a najskôr vedúci zájazdu Jožko sa nestihol zmôcť ani len na slovo.
„A potom čo?" pridávala do ohňa gazdinká s vibramami na nohách.
„No potom to necháš desať minút stáť," zaklincovala hrozienková dáma.
Nedalo sa nesmiať. Tí piati sa doslova rehotali a vytvorili tak dobrú atmosféru, až sa mi ani nechcelo vystupovať. Bolo pre mňa obdivuhodné sledovať, ako sa bavia ľudia v ich veku. Boli plní života, elánu, v tej chvíli aj akejsi pochabosti, no na druhej strane z nich išlo niečo, čo my mladí jednoducho zatiaľ nemáme... Najskôr to boli rokmi okresané skúsenosti, pretavené do vnútornej pohody a pokoja...
Keď potom po chvíli ukončili kuchárske okienko, otvorili si na kolenách mapu a začula som niekoľko slov o Tatrách a Štrbskom plese, od ktorých sme sa vzďaľovali. Vystupujúc, mala som nutkanie spýtať sa ich, kam smerujú, ale akosi som sa neodhodlala... A tak som pobavene vystúpila z vlaku, presvedčená, že táto partia má pred sebou iste zaujímavý cieľ, ktorý zdolajú, aj keby neviem čo...
