Keď kvitnú orgovány

Tušila som, na čo myslí, ale keďže som napriek tomu nevedela rýchlo zareagovať, automaticky doplnila: "Mamu všetci presviedčali, aby si ťa dala zobrať."

Moja mama mi o tom veľakrát rozprávala. Že počas jej tehotenstva prišli komplikácie, hrozilo, že sa nenarodím v poriadku, možno Dawnom syndróm alebo niečo podobné... Že to bolo ťažké... ale naši si ma nakoniec nechali...

Vedela som, že mame lekári odporúčali potrat, ale vo chvíli, keď mi to na ulici celkom náhodne pripomenul takmer cudzí človek - sestrička, ktorá pracovala v detskej ambulancii, kde som chodila ešte ako dieťa - akoby mi to až vtedy úplne došlo. Áno, ja som tu vlastne vôbec nemusela byť...

Zrazu som si ešte viac uvedomila, že moja mama mala veľkú odvahu. Určite aj nádej a vieru, že bude ako má byť. Že bude ako dá Boh... A že ak sa naplnia predpovede lekárov, že to prijme, zvládne, že si ma s otcom nechajú a budú ľúbiť takú, aká sa narodím...

Prvé popôrodné vyšetrenia napokon potvrdili "len" srdcovú vadu. Pre našich sa začal kolotoč ďalších vyšetrení a hospitalizácií. Najskôr jedna a po troch rokoch ďalšia operácia. Začali pravidelné kontroly, každoročné vyšetrenia v brnenskej nemocnici, potom v Bratislave...

Doteraz mám v živej pamäti naše cesty na škodovke do Brna. Bolo to vždy v máji, keď kvitli orgovány. Šli sme vždy ráno, okolo tretej, a centrum mesta si za celé tie roky pamätám vždy ako rozkopané a s obchádzkami pre autá... My sme sa ale nikdy nikde nezastavili a s našimi sme šli vždy rovno do nemocnice... S rukou v otcovej dlani a malou dušičkou, čo povedia lekári...To čakanie na výsledky bolo zvláštne... Proste sme len sedeli a čakali... Bez novín, bez kávy, bez hračiek... Naši nikdy nehovorili o tom, že "Čo ak náhodou lekári povedia, že..." Ticho dúfali a po lekárskom: "Srdiečko pracuje dobre, všetko je v poriadku" sme rovno utekali domov... Šťastní a s vedomím, že o rok zas...

Moje srdce sa našťastie "rozhodlo" pracovať správne a tretia operácia, ktorú lekári predpovedali, sa nikdy neuskutočnila. Dospela som a chvalabohu je aj teraz všetko v poriadku...

Mám za sebou niekoľko rokov života... Krásnych rokov života v milujúcej rodine s mojimi rodičmi, ktorí sa pred niekoľkými rokmi rozhodli, že si ma nechajú... Dnes som si na tej ulici uvedomila, že to tak vôbec nemuselo byť, ale práve preto, že sa naši rozhodli, že ma nechajú narodiť sa, dali mi to najcennejšie, čo mohli...
Nechcem rozmýšľať nad tým, ako by to bolo, keby šla mama vtedy na potrat... Keby dala na rady lekárov... Asi by bolo všetko inak... Asi by sa nikdy nedozvedela, že pod srdcom nosila dieťa, ktoré napriek srdcovej vade, malo právo na svoj vlastný a naplnený život a že ho taký skutočne mám...

Díky, mami! Myslím, že to bolo dobré rozhodnutie :), som ti zaň vďačná a po dnešnom dni ti to snáď dám najavo stonásobne viac ako doteraz... pretože som tu a žijem, aj keď to tak vôbec nemuselo byť...