Má 102 rokov a zbožňuje zmrzlinu

Mladosť v Zázrivej
Narodila sa v roku 1906. Takmer celý život prežila v Zázrivej a bola najstaršou spomedzi piatich súrodencov. Nikdy sa nevydala. S láskou však vychovávala svoje dve deti, dcéru Terezku. "Moja sestra taktiež odišla na druhý svet mladá, a tak som si jej dcéru Žofku od desiatich rokov zobrala k sebe a vychovala ju," povie Mária Hufková. Teraz, keď už naopak ona sama potrebuje pomoc a starostlivosť, vracia jej ju práve už 74-ročná Žofia so svojím synom Igorom. "Keď tetke zomrela pred ôsmimi rokmi dcéra, s ktorou bývala v Zázrivej, zobrali sme si ju sebe do bytovky," vysvetlí Igor z Dolného Kubína, syn jej netere Žofie, ktorí sa o Máriu Hufkovú s láskou starajú.

Švábočka, kyslá kapusta a kuľaša
Život, na ktorý začala starenka Mária spomínať, nebol jednoduchý, zdá sa však, že bol omnoho pokojnejší a krajší. "Jedli sem väčšinou len švábočku, kyslú kapustu a kuľašku. Chodili sme pomáhať gazdom, za čo sme dostávali maslo, mlieko či slaninku. Peniaze sme nechceli, i keď niekedy boli potrebné, lebo sme museli platiť dane," rozhovorí sa babička Mária, ktorá, ešte ako mladá, chodila do lesa na drevo alebo do Vyšného Kubína na kopačky. "Trápili sme sa, ale nebol to život smutný," doplní. Mária Hufková okrem toho plietla s mamou čepce, ktoré potom predávali alebo vymenili za múku či iné potraviny. "Bolo všelijako, ale keď človek poctivo robil, mal spokojný život," vypovie jednu zo životných múdrostí, ktorá znie z úst tejto 102 ročnej starenky ešte pravdivejšie.

Liečil ju Ladislav Nádáši- Jégé
Keď bola Mária Hufková ešte dieťa, ochorela na týfus. "Šesť týždňov som nerozprávala ani nepočula," povie babička Mária, ktorej z choroby napokon pomohol lekár Ladislav Nádáši - Jégé, tiež známy spisovateľ, podľa ktorého je pomenovaná dolnokubínska nemocnica. "Predpísal mi lieky, po ktoré šla do Dolného Kubína mama peši. Tie mi napokon pomohli," doplní babka Mária. Až na túto chorobu bola Mária Hufková celý život viac-menej zdravá a pobyt v nemocnici nepoznala. Keď však mala 94 rokov, oslepla a vtedy jej v martinskej nemocnici operovali šedý zákal. Ako hovorí Igor, ktorý sa o sestru svojej starej mamy stará, tetke pravidelne merajú tlak, sú radi, že si ešte pochutí na jedle a nepohrdne ani kalíškom dobrého vínka či zmrzlinou. Keď sme sa starkej Márie opýtali, aký je recept na dlhovekosť, odpovedala: "Treba striedmo jesť a piť, dopriať si pohyb, pokoj a trpezlivosť."
Mária Hufková prežila obe svetové vojny. Hovorí, že aj k nim do dediny chodili vojaci, ktorí aj v ich dome prespávali. Keď mohli, pomohli im aj navariť či oprať uniformy. "Mali sme však pred nimi strach. Báli sme sa, preto sme pre pokoj nechávali počas noci v dome zasvietenú lampu," spomína starká Mária.

Modlitba je najdôležitejšia
Keď sme sa babičky Márie spýtali, čo robí počas dňa, odpovedala: "Modlím sa. Za dobrých aj zlých, za tých, ktorí zomreli alebo pracujú a modliť sa nemôžu. Počúvam z rádia slová kázne kňazov a sväté omše. Len to ma mrzí, že už nevládzem sama chodiť do kostola." Pri týchto slovách nám bolo jasné, že máme pred sebou človeka, ktorý vo svojom živote už nič viac nepotrebuje. Že toto je to najdôležitejšie, čo napĺňa aj Máriu Hufkovú. "Neviem, koľko budem ešte žiť, to vie iba Pán Boh," povie pokojne pri našej rozlúčke doplní že aj nám praje pevné zdravie, trpezlivosť v živote a to, aby sme sa dostali do neba. "To je to najdôležitejšie," povie na záver a my, odchádzajúc zo stretnutia so 102 ročnou starenkou, uvedomujeme si, že niet nad vnútorný pokoj a vyrovnanosť na sklonku života, ktoré však neprídu samé, ale postupne sa v nás, vďaka tomu, akí sme a čo počas celého života robíme, udomácňujú.