Napríklad tá Luciina.
Mala frajera. Bola to láska, to bolo jasné. Lenže potom sa akosi na dedinskej zábave priplietla jej Jožkovi do cesty Marka a akosi sa to celé pobabralo. Jožko sa musel ženiť a Luciina mama si našla iného. Tiež fešáka. V dedine o ňom vraveli, že je to hotový Talian. Medzitým si ľudia začali povrávať, že Jožkovi to s tou Markou akosi neklape. Ale koľko toho ľudia navravia! Luciina mama si šla svojou cestou a rozhodla sa pre Milana. Lenže! Lenže večer pred svadbou prišiel k nim do dvora Jožo. Aby sa nevydávala, že on sa rozvádza, že ju ľúbi a vezme si ju on. Hm... Nepochodil, chudáčisko! Luciina mama sa vydala za Milana a dnes, po takmer štyridsiatich rokoch, Lucia hovorí: „Moja mama s otcom sa nikdy nemali brať" a na dôvažok dopovie: „Jožo sa vtedy naozaj rozviedol a zostal sám celý život. Minule však pozval mamu na kávu. Nešla. Ale prišla domov s rozžiarenou tvárou a ja som jej musela povedať: ´Mama, mohla si ísť. Aspoň na staré kolená si zaslúžiš byť šťastná´."
Alebo tá Katkina. Zahľadela sa do Paľa. Chodili spolu a všetko bolo fajn. Paľo ju požiadal o ruku, no zároveň v tom čase vyšlo na povrch, že je s ním tehotná ešte jedna. On si ale vybral Katkinu mamu a bolo na nej ako sa rozhodne. Zobrali sa a začali spokojné manželstvo, po čase s tromi detičkami. Lenže! Lenže potom Paľo párkrát v robote z ničoho nič odpadol a skôr ako prišli lekári na príčinu, dostala ho rakovina mozgu. Odišiel v 32-dvoch a nechal Katkinej mame štyri, šesť a osemročné dieťa. Katka, prostredná, dnes zvykne povedať: „Mama to nemala ľahké. Ale nikdy iného nechcela. Musela to byť skutočná láska..."
No a tá Lenkina. Tiež mala fešáka. Vedľa z dediny. Obaja boli z gazdovských rodín. Niet o čom. Dobrá partia. Na Orave sa svadba rýchlo vychystá, a tak bolo hneď týždeň pred ohláškami. Lenže! Lenže v ten týždeň šla Lenkina mama večer na autobus a Jura stretla s inou. Darmo. Nepomohli výhovorky. Svadbu zrušila! Ubolené sa zahojilo a po čase jej padol do oka iný. Vojenčil v okresnom meste a chodil si k nej každé ráno kupovať rožky do bufetu. Lenkini starí rodičia horekovali, že či si ide také panské decko zobrať, čo nevie poriadne ani kosu v ruke držať. Neustúpila a chasa z druhého konca Slovenska prišla na svadbu. Dnes Lenka hovorí: „Mám toho najlepšieho otca na svete a babka si ho ako zaťa nevie vynachváliť. Dobre, že sa mama vtedy tak rozhodla."
Veru tak. Takto sme si povraveli ktorýsi večer a skonštatovali, že naše mamy si toho prežili naozaj dosť. Až sa to nezdá! Ale ono sa to potom akosi všetko utriaslo a naše mamy šli ďalej. V ústrety ďalším starostiam a radostiam, ktoré sme im priniesli my - ich deti. A tak sa mi zdá, že veľkú časť z toho, čo preskákali, obetovali práve kvôli nám.
Nech bolo akokoľvek. Klobúk dolu pre našimi mamami. Tá moja má dnes narodky a rozmýšľajúc nad tým, čo píšem, zrazu mám pocit, že nech by sa v mojom živote stalo čokoľvek, moja mama ma pochopí. Aj preto, čo všetko má sama za sebou... Či už o tom viem alebo nie... :)
Všetko najlepšie, mami!
