Odísť bez tohto maminho požehnania mi vždy prišlo akési čudné. Proste mi vtedy niečo chýbalo. Akoby bolo za týmto gestom omnoho viac ako sa na prvý pohľad zdá. „Nech ti Pánbožko pomáha," zvykla mama dodať a ja mysliac na najbližšiu písomku, v duchu som si povedala: „Tak to dúfam."
Usmiala som sa, keď som naposledy odchádzala od mojich neteriek, štvorročných dvojčiat. Čakala ma dlhá cesta a kľačiac v ich chodbe, aby ma dočiahli objať, dali mi obe automaticky krížik na čelo. Neviem teda, či to bol naozaj krížik. Skôr som mala pocit, že mi na čele svojimi malými prstami urobili len akési háky báky. Ale bolo mi jasné, že obe sú na toto gesto zvyknuté a že za ním stojí moja mama, ich starká, ktorá im ho dáva rovnako ako mne a naučila ho dávať svojim deťom aj moju švagrinú, mamu dvojičiek.
Dostať od našej mamy krížik na čelo, je pre nás všetkých akési samozrejmé, no hlavne pekné a istým spôsobom jedinečné. Tak pre môjho otca, ktorý každý týždeň odchádza na dlhé jazdy do zahraničia, pre mňa i mojich súrodencov, ktorí sme ich dostali asi najviac zo všetkých, pre maminu nevestu i zaťa, ako aj pre jej štyri vnúčatá. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, myslím, že pre nás všetkých sa za týmto gestom neskrýva len to, že odchádzame na cesty s Božím a maminým požehnaním, ale v tom jednoduchom krížiku je ukryté omnoho viac. Skrýva v sebe maminu starostlivosť a lásku o svoju rodinu, určite znamená aj jej priazeň, to, aby sa nám darilo a všetci sa opäť v poriadku vrátili domov. Ten krížik je prejavom, že nás ľúbi a že sme jej. Mám rada tento mamin „rituál" a raz, keď budem mať vlastné deti, myslím, že bude rovnako patriť do mojej rodiny. Chcela by som... :-)
