Marika bola riadny expert. V škole jej to veľmi nepálilo a povedala by som, že miestami bola tak úprimne jednoduchá, až to bolo milé. Neustále vykrikovala z poslednej lavice v strednom rade a pravidelne sa pýtala na veci, ktoré som žiakom povedala len pár minút predtým. Občas som si myslela, že poriadne nepočuje alebo čo...
„Marika, nad čím, prosím ťa, rozmýšľaš?" bola moja pravidelná otázka na jej adresu.
„Ale veď Božééé...," zvykla odpovedať.
Keď priháralo, vedela sa naučiť a napokon so štvorkou na vysvedčku išla aj maturovať.
Jej maturitnú odpoveď si už nepamätám, ale prešla a školu skončila.
Moji žiaci v ten týždeň opustili školu a už len úchytkom sme sa v zborovni dozvedali, že kto, čo a ako. O pár týždňov bolo už jasné, že Marika je tehotná a s kým to má.
„No zbohom...," bola najčastejšia reakcia medzi nami - Marikinmi učiteľmi.
Priznávam, že ani mne sa tento jej „počin" nepozdával a prišlo mi to ako ďalší výstrelok z jej strany, ktorých sme počas rokov jej „štúdia" zažili v jej prípade niekoľko.
Keď dnes na mňa kričala cez ulicu, usmiala som sa, lebo to bola stále tá istá Marika. Bez vyhradených konvencií, nahodená v pestrých farbách, vysmiata od ucha k ucha, život gombička... Kývala na mňa a keď som prešla na druhú stranu, s radosťou, akú som u nikoho už dávno nevidela, predstavila mi svoju malú: „Toto je Kristínka." Prehodili sme pár slov, že ako sa má, čo nové a tak... A ona začala, že malá je zdravá a že je zlatá a že je rada, že ju má... Zrazu som mala pocit, že mám pred sebou ženu, ktorá možno nie navonok, ale vnútorne dozrela. Že z Mariky sa stala mama a že sa v tom našla, že je šťastná a o svoju dcérku sa stará najlepšie ako vie...
Popriala som jej všetko dobré, pochválila malú, a odchádzajúc od nich započula som ešte pár slov, ktorými sa Kristínke prihovárala, vysvetľujúc, že to bola maminkina bývala pani učiteľka...
Bolo to milé stretnutie. Také, ktoré vás presvedčí, že veci sa vždy nemusia stať tak, ako väčšina predpokladá... Že život je omnoho pestrejší, že ponúka šance a že ak ich chytíme za správny koniec, výsledok môže byť tisíckrát krajší ako by si kto kedy pomyslel... Marika je toho, vďakabohu, pekným príkladom a som presvedčená, že takýchto „príbehov" je viac... Len ich netreba obchádzať a dať im šancu na ďalšie „prekvapenia"...
