Takýto oznam som pred dvomi týždňami, keď som sa po dlhšej dobe vrátila domov, našla nalepený na dverách mojej obývačky, ktoré boli obalené v zelenom papieri. Vôbec som netušila, o čo ide a v hlave mi v tej chvíli zablysla úplne absurdná myšlienka, že ma v obývačke asi čaká nový bicykel alebo čo (ktorý mimochodom vôbec nepotrebujem, nechcem ani nič podobné...).
Narýchlo som strhla papier a vošla dnu...
Vedľa mňa stála moja sestra a na rukách držala malú Leninku, svoju dcéru. „Páči sa ti?" spýtala sa ma trochu neisto a hovorila o tom, že sa báli, aby trafili farbu a že najskôr chceli niečo iné, ale potom sa rozhodli, že to budú motýle...
...mne tiekli slzy po tvári a konečne som dostala odpoveď, že tí ľudia, napríklad v Modrom z neba, sa naozaj môžu takto tešiť a že ten plač nehrajú...
Stála som v úplne novej izbe. V krásnej obývačke s novým stropom, s novými farbami, kvetmi a motýľmi na stenách, s novými dverami, záclonou, vymenenými rámikmi aj fotkami, so sviečkou v strede stola...
„...sme sa nudili...," povedala sestra akoby len tak mimochodom dôvod, prečo sa rozhodli prichystať mi aj s mojimi rodičmi takéto prekvapenie...
... a ja som si v tej chvíli uvedomila, aký drahý poklad mám... Akú mám úžasnú mamu a otca, akú mám sestru a švagra, ktorí mi do detailov vypiplali novú obývačku... a že na tom všetkom nie je podstatný nový strop alebo dvere... ale že za tým všetkým stojí omnoho viac...
Je pre mňa až neuveriteľné, že mi aj takýmto spôsobom dali najavo, ako ma majú radi... To sú chvíle, keď človek zostáva bez slov a keď je aj to najväčšie ďakujem málo... Nie, ja nemusím chodiť do Modrého z neba... Ja mám to modré z neba doma. Pre mňa je modrým z neba moja rodina...
