...pamätám si, ako bežím dole ulicou na našom sídlisku. Ako som zanechala kolotoč pred bytovkou a utekám oproti môjmu otcovi. Kráčal hore cestou s veľkou taškou v ruke a vracal sa z nemocnice. Bežala som mu oproti a vrhla sa mu do náručia...
Pamätám si, ako som si myslela, že môj oco je najväčší na svete. Že neexistuje iný oco, ktorý by bol vyšší ako ten môj. Pamätám si, ako som môjho otca - kráčajúc mestom - vždy držala za ukazovák na ruke. Ako ma učil korčuľovať a trpezlivo stál pod svahom, kým som ho nemotorne zlyžovala. Pamätám si, ako ma brával na kombajn, dovolil sedieť na veľkej kose a vozil na olejom páchnucej Tatre. Pamätám si, ako mi olizoval zmrzlinu, aby mi netiekla po rukách, i to, že s mojím otcom sme sa nikdy nestratili. Vždy vedel, kde sme...
...a potom som vyrástla...
Pamätám si, aký bol môj oco hrdý, keď som skončila vysokú školu a dostala cenu dekana. Keď prvýkrát vošiel do môjho vlastného bytu a svedomito prešiel všetky izby. Keď sedel v záhrade s chlapcom, ktorý vtedy stál po mojom boku a rozprával mu, ako naši stavali dom. Pamätám si, ako sa dozvedel, že chcem ísť ďalej študovať, že mám pred sebou ďalšie šance a nové výzvy. Pamätám si, aký bol vtedy môj oco rád...
„...len ti chceme povedať, že vaši sa o nás starali ako o vlastné deti a bolo to strašne príjemné," povedala mi pred dvoma týždňami kamarátka Sisa, ktorá už nemá mamku a so smiechom dodala: „Aj keď tvoj oco hral s našimi chlapcami futbal..." Zorganizovali sme totiž grilovačku a do záhrady ku našim zavolali starých kamošov aj s rodinami... Ale až keď mi Sisa deň po tom zavolala, uvedomila som si, akých mám dobrých rodičov a výborného otca... Tí ich totiž so svojimi vnukmi futbal nehrávajú...
Iste, aj môj oco má svoje muchy. Veď výbušnosť a nervozitu som zdedila najskôr po ňom. Ale keď dnes na omši kaplán hovoril o mužoch, ktorým je blízky pohárik a partia v krčme... S istotou môžem povedať, že môj oco je v mnohých veciach výnimočný muž. A že sa mi s ním spájajú predovšetkým pozitívne a pekné udalosti, hlavne z môjho detstva.
Veľmi si prajem, aby to tak zostalo... Aby môj oco, už starký štyroch vnúčat, bol pre mňa vždy ten naj, aby som nikdy nechcela meniť a aby to raz mohol spokojne povedať aj on o mne... To by sa mi zdalo celkom fér... :-)
