V ten deň som ráno prišla do roboty a s ďalším kolegom Jurajom sme si spomenuli, že Paľo má sviatok. Keďže s nami nesedáva v redakcii, pracuje doma a články do novín posiela mailom, brnkla som mu. Potešil sa a po mojej gratulácii spustil do telefónu zoznam článkov, ktoré už má v hlave. Čakal ho primátor na úrade, chcel stihnúť nejakú výstavu a že má ešte čosi do zásoby... Pokecali sme o najbližšom čísle novín a rozhovor ukončili tým, že Paľo je v samoobsluhe a počas nášho telefonátu si urobil nákup. To bolo dopoludnia okolo desiatej...
O štyri hodiny neskôr, pár minút po druhej, mi zvonil mobil. „Paľo?" začudovala som sa v duchu, lebo mi narýchlo nenapadol dôvod, pre ktorý by ma mohol opäť zháňať, keďže som s ním v ten deň už hovorila. „Aďka, asi neuveríš, odkiaľ ti volám..." začal tlmeným hlasom a po mojom neistom „No tak to fakt neviem, Paľko", pokračoval: „Som na JIS-ke. Dostal som porážku a ty si bola posledná, s kým som hovoril... Tak aby si vedela, čo je so mnou," vyliezlo z neho poťažky. Potom už len doplnil, že ešte zvládol zavolať synovi a že ho zobrala sanitka...
„Fúha..." posadilo ma do kresla, keď som zložila telefón. O dva dni som šla za ním do nemocnice. Poznal ma, ale napokon sa moja návšteva scvrkla ani nie na päť minút, ktoré sa mi aj tak zdali neskutočne dlhé. Mala som pocit, že každá minúta naviac a snaha ako tak so mnou komunikovať Paľa neskutočne vyčerpáva. „Neboj, bude to dobré a už teraz sa teším na tvoje fejtóny, na ktoré ti nikdy nezostával čas," povedala som mu odchádzajúc z izby a rýchlym krokom odišla z oddelenia... Nečakala som, že bude na tom tak zle, ale údajne to bol klasický poporážkový stav...
Priznávam, že som sa zľakla a opäť si raz uvedomila, aký je život krehký, vrtkavý a najskôr aj preto taký vzácny. Paľo, napriek svojmu veku, bol pre mňa strašne dobrý kamarát. Na vianočnú kapustnicu v redakcii vždy doniesol harmoniku, pretože bol vynikajúci muzikant. A vždy sme si našli chvíľu, kedy mi povedal, ako píše a neustále ma prekvapoval svojou dôslednosťou, keď vravel, že niekedy dáva jeden článok dohromady aj celý deň. Paľove veci v novinách boli vždy jedny z najlepších. Podľa mňa bolo v jeho článkoch cítiť, že si svojich čitateľov váži a informácia nie je preňho iba suchým konštatovaním o minulých udalostiach. A takých novinárov nie je veľa...
„Včera mi volal Paľov syn," povedal mi dnes kolega Juraj. „Že to nevyzerá dobre..." pokračoval a hovoril niečo o nezvratnom stave. Došlo mi, prečo mi Paľo dva dni predtým už ani nezdvihol telefón. „No, že nemôže ani telefonovať," potvrdil Juraj a zamrmlal: „Škoda... Tak zrazu... Veď už má svoj vek, ale... Ťažko už bude písať..."
Áno. Všetci v redakcii sme zostali zaskočení. Paľo totiž písal dlhé roky a vždy veľmi dobre. K novinám jednoducho patrí a keď k nám prídu mladí žurnalisti na prax, Paľa im dávame za vzor ako dobre písať. Veľmi by som si priala, aby sa pozbieral. Počas života pochoval štyri ženy, s ktorými žil a vždy po týchto ťažkých úderoch kráčal ďalej. A popritom písal a písal. O udalostiach a živote na tvrdej Orave, kde sa rozhodol žiť, o kultúre a hudbe, ktorú mal tak rád, o úspechoch mladých ľudí, ktoré vedel oceniť, o všetkom možnom, čo mu prišlo do cesty. A písal aj o vzácnych a nenápadných ľuďoch, ktorí sú jedineční v tom, že majú talent, o ktorom sa často nehovorí...
A presne takýto je aj môj kolega Pavel Abraham.
„Paľko, držím ti palce. A veľmi ti prajem, aby si tú hlúpu porážku porazil ty a ešte raz chytil do ruky pero... a napísal ďalší článok."
