V mojej lekárničke sa postupne hromadili aj ďalšie veci. Pribudli mi naozajstné obväzy, naozajstné skúmavky, naozajstné lopatky na pozeranie do hrdla a dokonca naozajstné injekcie. Detské umelé miniatúry v mojej lekárničke postupne nahradili skutočné lekárske pomôcky. Doteraz sa čudujem, že mi moji rodičia dovolili mať v nej aj ostré ihly. Pamätám si ale, že aj v mojich siedmich rokoch som si uvedomovala, že ich musím do rúk brať opatrne a keď som pri odbere krvi prepichla ruku mojej umelej bábiky, dávala som pozor, aby som si neublížila.
Po rokoch prišiel čas, aby som sa rozhodla, kam pôjdem na vysokú školu. Neviem, ale najskôr v tom čase nestál pri mne nikto, kto by ma podporil dať si prihlášku na medinu a keďže som toto štúdium považovala na veľmi náročné, môj sen byť lekárkou som zavesila na klinec a šla na prijímačky inde. Stále však platí, že toto povolanie sa mi páči, i keď priznávam, že mám o ňom možno skreslené predstavy, ovplyvnené hlavne televíznymi seriálmi - počnúc od Dr. Housea, cez Pohotovosť, až po Doktora z hôr.
Keď som sa vtedy, vo Fakultnej nemocnici sv. Anny v Brne, zobudila po druhej katetrizácii môjho srdca, ako prvú vec som hľadala sľúbenú striekačku, ktorú mi sestrička pred narkózou dala do ruky. Nebola tam a ja som zostala detsky sklamaná. Docent Vítek, ktorý bol niekoľko rokov mojím ošetrujúcim lekárom, dal ale veci na pravú mieru a jednu skutočnú mi napokon predsa len doniesol. Tento lekár bol pre mňa vzorom. Doteraz mám pred očami jeho vysokú postavu a chôdzu, s akou sa v bielom plášti vynáral z tmavých nemocničných chodieb.
Myslím si, že byť lekárom je jedinečné povolanie. Určite, možno aj v tomto fachu (ako všade) existujú babráci, vždy však skláňam klobúk pred lekármi, ktorí nám dokážu zachrániť život a vykonať prácu, ktorú nikto iný nevie a nedokáže namiesto nich urobiť. Napokon, moje srdce je toto dôkazom. A aj keď si myslím, že takíto lekári by si zaslúžili trebárs aj milióny mesačne, nechcem, aby bol tento článok podnetom na debatu o lekárskych platoch a podobne. Tento článok je totiž o inom...
Vyrástla som a aj keď nie som lekárkou, robím prácu, ktorá ma baví. Ešte trochu študujem, stojím za katedrou a píšem články do novín. Nedávno som počúvala prednášku jedného poľského biskupa, ktorý medzi rečou o mladých lídroch v dnešnej spoločnosti povedal: „Z vás musí ubúdať a iní musia rásť." Možno som si z jeho slov mohla odniesť niečo fundovanejšie. No ja som si do toho môjho srdca, ktoré od poslednej katetrizácie v roku 1987 bije ako hodinky, ukryla práve toto.
A tak sa na môj, už určite neuskutočniteľný, lekársky sen nepozerám s nostalgiou. Mám totiž pocit, že ako by som v tomto povolaní chcela a mohla uplatňovať slová o mojom ubúdaní a raste iných, rovnako to môžem a chcem robiť aj teraz. Momentálne si neviem predstaviť krajšie motto môjho štúdia a mojej práce. A aj keď toto všetko môže vyzerať trochu naivne, zostáva mi dopovedať to posledné, čo som vyššie nedokončila... Že tento článok je predovšetkým o mojom srdci. A doň sa zmestí oveľa viac, ako sa dá pochopiť rozumom.
