Moje tri roky v Japonsku

Japonsko. Krajina vychádzajúceho slnka ležiaca východne od ázijského kontinentu, ktorú zo západu obmýva Japonské more a z východu Tichý oceán. Tento ostrovný štát s východnou kultúrou je pre nás - Európanov - skutočne zaujímavým kúskom Zeme. Presvedčiť sa o tom mohol aj 27-ročný Dolnokubínčan Ján Husárik, ktorý si tu pred tromi rokmi, do mesta Hamamatsu, ktoré sa nachádza  asi 200 kilometrov od hlavného mesta Tokio, odišiel na vysokú školu urobiť doktorát v odbore fyzika plazmy. Ak pôjde všetko podľa plánu, v septembri tohto roka by mal štúdium ukončiť a vrátiť sa domov. O tom, čo ho v tejto krajine prekvapilo, potešilo, nahnevalo či zaujalo si robil od prvých dní svojho pobytu v tejto krajine podrobné zápisky, ktoré vo forme e-mailov posielal svojej rodine, priateľom a známym. Jeho postrehy zostali starostlivo zachované, a tak vám teraz ponúkam jeho autentické zážitky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

Japonská byrokracia
Hneď po vystúpení na letisku som začal chápať, že Japonsko je veľmi byrokratická krajina a takmer nikto tu nehovorí anglicky. Človek, ktorý bol pri pasovej kontrole určenej špeciálne pre cudzincov, bol na tom s angličtinou ešte dosť dobre, Japonka, ktorá mi však prehliadal batožinu, ju neovládala takmer vôbec. Našťastie ma na letisku čakal jeden študent, ktorý angličtinu, ak chcel, ako tak vedel.
Hneď na začiatku som teda, s pomocou profesora z univerzity, musel vypísať niekoľko formulárov. Niekoľko ďalších vyplnil on sám za mňa ešte pred mojím príchodom. Nechápem, ako im takýto systém môže fungovať. Všade samé papierovačky. Aj obyčajný zápis študenta na štúdium je ukrutne zložitá vec.
Už sa zapisujem druhý deň a stále nie som zapísaný. Ako príklad uvediem vyberanie predmetov. Najprv si študent vyberie nejaký predmet z knižky. Potom predmety zapíše na taký divný papierik, a to aj so svojím menom a číslom študenta. Podotýkam, že každý predmet je potrebné vyplniť osobitne a dvojmo. Potom ide študent za profesorom, ktorý ten predmet učí a papierik si dá podpísať a potvrdiť. S hŕbkou papierikov a opäť nejakým formulárom ide napokon na študijné oddelenie, kde napodiv, pani určená pre kontakt so zahraničnými študentmi, nehovorí anglicky. Ak máte šťastie, žiadny papierik vám nevráti a úspešne smerujete k tomu, aby ste sa konečne stali riadnym študentom univerzity.

Po japonsky ani mäkké f
Keďže jazykové znalosti východniarov sú chabé, začal som sa učiť japončinu. Prvá hodina bola bez väčších problémov, teda ak nerátam, že som chcel jesť pero, keďže som nepochopil význam jedného slova a prepočul som, ako sa po japonsky povie čaj. To napokon vyústilo do stresovej situácie našej učiteľky, ktorej som namiesto čaju ponúkal bozky. Nechápavo na mňa pozerala s výrazom: "Vie ten chlap, čo povedal?" Keďže som nevedel, rovnako nechápavo som pozeral ja na ňu a vravel si: "Prečo na mňa tak čudne pozerá?" Po chvíľke však, našťastie, pochopila, že ani netuším, čo som jej povedal. Po príchode do Japonska som mal pocit, že veľmi veľa slovíčok znie slovensky. Napríklad "co to mate" znamená počkajte chvíľku.
Najhoršie bolo zvyknúť si, že nikomu nerozumiem a nikto nerozumie mne. Neverili by ste, aké je deprimujúce, keď si človek ani nevie prečítať, čo si kupuje v obchode alebo si vyberá na obed. Bez skúsenejších by som tu bol úplne stratený. Najväčší prúser bol raz na večeri. Vyberal som si z ponúknutých jedál a zbadal som niečo, čo sa podobalo na čevabčiči, akurát to bolo ešte obalené a vypražené. Vyzeralo to veľmi chutne a hlavne, oproti iným porciám, bolo toho dosť veľa. No nedáš si to? Hneď ako som paličkami rozkrojil prvý kúsok, začalo mi byť jasné, že v tomto prípade nepôjde o žiadne bravčové ani hovädzie. Začala sa z toho valiť hnedastá mazľavá hmota, ktorá mi silne pripomínala riedku stolicu. Vôňa nebola ani tak vôňou ako skôr zápachom. Hlad však dokázal potlačiť opticko-čuchové vnímanie. Napokon to chutilo úplne ináč ako vyzeralo a zaváňalo.
Slovíčko lahodný by som s týmto jedlom nespájal. Chuť asi najlepšie vyjadrím tak, keď poviem, že po prehltnutí druhého kúska začal môj žalúdok silne protestovať. Jeden Japonec mi rukami nohami vysvetlil, že sú to ustrice, teda iba ich vnútro. Ustrice mam síce rád, ale v tejto forme sú vážne nechutné. Od toho zážitku si dávam sakramentsky pozor na obaľované veci.

Kopú sa do genitálií
Japonci majú zaujímavý zmysel pre humor. Najsmiešnejšia vec, ktorou istotne pobavíte celé okolie je, keď kopnete niekoho do genitálií. Teda aspoň v chlapčenskej spoločnosti je to obľúbený spôsob zábavy. Za vtipné sa tiež považuje strkanie, sácanie, búchanie a iné formy "sado-maso". Včera večer, na mojej "welcome party" som mal dokonca pocit, že rozumejú európskemu humoru. Usudzoval som tak podľa toho, že sa smiali na niektorých mojich vtipoch. S odstupom času však začínalo byť evidentné, že nielenže nerozumejú mojim vtipom, ale často ani netušia, o čom som rozprával. Nejakým záhadným spôsobom vycítia, kedy sa majú začať chichúňať. Toto zistenie mi trošku pokazilo náladu, ale o to viac som sa potom bavil ja na tom, keď sa smiali na všetkom. Stačilo sa iba tváriť, že rozprávam niečo smiešne.
Ale nerád by som krivdil, a tak treba povedať, že niektorí sú v pohode. Hlavne dievčatá. Zdá sa mi, že sú celkom inteligentné a v správaní majú, oproti chalanom, jasne navrch. Veľa ich zatiaľ síce nepoznám, ale aspoň z časti sa posnažím odpovedať na otázku: Ako Japonky? myslím, že 90 percent z nich nie je veľmi pekných. Ten zvyšok je presný opak a sú ako obrázok. Normálne vyzerajúce dievčiny som tu však zatiaľ nevidel. Buď nie sú pekné alebo sú "turbo pekné". Väčšina z nich má však krivé zuby. Hoden krivé. A keď nie sú krivé, je to znamenie, že sú umelé. S nohami sú na tom podobne. Tiež ich majú krivé, vraj z toho, že od malička kľačia pri stoloch. Ani nebudem preháňať, keď poviem, že toľko X - ov som ešte v živote nevidel. Keď si potom dajú vysoké podpätky, vyzerajú veľmi vtipne. Okrem toho, keďže sú zvyknutí na školské uniformy, majú neskôr problém obliecť sa a dokážu skombinovať naozaj hocičo. Napríklad aj maskáčové nohavice s lodičkami.

Na toto si nezvyknem
Myslieť si, že po mesiaci strávenom v Japonsku už pomaličky začnem mať presnejšiu predstavu o tom, ako to tu funguje, je mylné. Japonci ma ešte stále z tohto sebaklamu dokážu vyviesť a okrem toho som na nich našiel pár ďalších vecí, na ktoré si, myslím, nezvyknem nikdy. Napríklad ma hnevá, že študenti, s ktorými pracujem v laboratóriu, sa odtiaľ do večera nepohnú a stále rozprávajú. Nerobia však ani niečo poriadne. Sú tu len preto, aby ich videl profesor. Stále behajú hore dole, a tým sa zrejme snažia budiť predstavu nadľudského pracovného nasadenia. Aj aj som im na to spočiatku naletel, až neskôr som si uvedomil, že sú v laboratóriu síce od rána do večera, ale ich výsledky o tom nesvedčia. Vlastne je to taký normálny študentský princíp a keďže im naň profesor neprišiel, je pochopiteľné, že to tak robia a zľahčujú si robotu.
Ďalšou vecou, na ktorú si asi nezvyknem, je jedlo. To, čo mi vadí, nie je ani tak strava samotná, ale skôr spôsob konzumácie. Ak vám niekto na Slovensku povie, že mľaskáte a vysmeje sa vám, príďte sem. Tu si mľaskania a iných podivných zvukov pri jedle užijete až až. Niekedy vážne pochybujem, že takéto zvuky dokáže vylúdiť bežný, zdravý človek. Najviac som si to uvedomil, keď som prišiel na večeru do jedálne s chalanmi z laboratória. Bolo ich osem, ale tie decibely pochádzajúce z ich úst by obstáli aj pri aparatúre na stredne veľkom rockovom koncerte. V ten večer vznikla aj hláška: Kto nemľaská s nami, mľaská proti nám! Po tomto zistení som začal venovať zvýšenú pozornosť zvukom, ktoré sa rozliehajú po jedálni v čase obeda. So znechutením som musel skonštatovať, že to, čo som dovtedy považoval za vravu, je vlastne zmesou mľaskavých zvukov. Ak kapacitu jedálne odhadnem nesmelo na nejakých 400 miest, viete si asi zhruba predstaviť, ako to tam vyzeralo. Vzhľadom na to, že jesť treba, som bol nútený opäť si vsugerovať myšlienku, že ide iba o bežnú ľudskú vravu. Keď som sa jedného Japonca na tieto podivuhodné zvuky pri jedle spýtal, dostalo sa mi vysvetlenia: Jedlo lepšie chutí, keď k nemu primiešaš trochu vzduchu sŕkaním. Neviem, čo si o tom myslíte vy, ale podľa mňa je to bohapustá výhovorka a jednoducho sa ešte nenaučili poriadne jesť.
A ešte jedna vec ma dosť štve. Som síce v krajine vychádzajúceho slnka, ale východ slnka som ešte nevidel. Po prvé, vychádza veľmi skoro a a po druhé ho vôbec nie je vidieť, lebo kam len ľudské oko dovidí, sú len samé domčeky. Ale aby ste nemali pocit, že som tu zatiaľ nenašiel žiadne pozitívne veci, rád spomeniem aj tie. To však nabudúce.



Andrea Fecková

Andrea Fecková

Bloger 
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Normálne vysoké podpätky nenosím. Ale keď treba, dám si. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Marcel Rebro

Marcel Rebro

152 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

36 článkov
Pavel Macko

Pavel Macko

189 článkov
Karol Galek

Karol Galek

116 článkov
Lucia Nicholsonová

Lucia Nicholsonová

207 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu