Hneď po sadnutí na takýto mercedes medzi záchodmi som si nemohol nevšimnúť, že prkienko je teplé. Prvýkrát mi to síce evokovalo myšlienku, že tam predo mnou niekto bol, a teda prkienko vyhrial, ale nie je to tak. Je to naozaj neskutočný zážitok sadnúť si na prkienko, ktoré nechladí. Po pravej ruke sa nachádza opierka s ovládacími prvkami. Našťastie aj v angličtine, ináč by som asi váhal, či sa niektorého z tých
tlačítiek dotknem. Nuž, keď človek spraví, čo treba, teda sa zbaví strávenej potravy, stlačí sa jedno tlačítko a čuduj sa svete, voda sa stará o prácu, ktorú ináč treba robiť pomocou toaletného papiera. Tlak vody sa dá regulovať a v prípade veľkého zamorenia miestnosti sa dá do okolitého priestoru pustiť aj deodorant. Pri lepšom skúmaní ovládacích prvkov som objavil ešte nejaké ďalšie tlačítka, ale tie som sa už
neodvážil stláčať, lebo nemali popis v angličtine. Musím však priznať, že pred prvým použitím toalety prvým stlačením čarovného tlačítka som pociťoval istú nervozitu. Viete si však
predstaviť, akú radosť som mal, keď som zistil, že v nasej budove skončili rekonštrukciu
záchodov a namontovali tam presne takýto systém.
Pojazdný röntgen a falošný infarkt
Tak ako každý cudzinec a domorodec, musel som aj aj absolvovať lekársku prehliadku, ktorá je tu vraj každý polrok povinná. Šiel som teda k univerzitnému lekárovi do vychýreného
medicínskeho centra. Tento názov považujem za honosný, vzhľadom na to, že sa nachádza v jednej budove spolu s niektorými úradmi, centrom pre výučbu japončiny a laboratóriami pre výskum polovodičov. Medicínske centrum má päť miestnosti, medzi ktorými si ma len tak "pinkali". Vyšetrenie začalo, ako inak, vypĺňaním formulára. Keďže sme tam boli viacerí zahraniční študenti, dali nám formulár aj v angličtine. V podstate mi to však bolo jedno, pretože či mi dajú formulár v japončine alebo odbornej angličtine, obe je pre mňa španielska dedina.
Napokon, za výdatnej pomoci všetkých sestričiek, som tlačivo vyplnil. Po úvodných vyšetreniach, keď mi zmerali výšku i váhu, mal som odovzdať moč. Tu mi japonská slušnosť prišla naozaj smiešna. predstavte si zdravotnú sestru, ktorej dávate pohárik s močom, ona h vezme, začne sa klaňať a hovoriť: Ďakujem vám veľmi pekne, ďakujem vám veľmi pekne.
Potom prišiel na rad röntgen, ktorý jej tu najobľúbenejšou diagnostickou metódou.
Na každej návšteve lekára vám ho urobia, a to nezávisle od toho, či ste u urológa, zubára či veterinára. Keďže však medicínske centrum nemá kapacitu, majú tu špeciálne vozidlo: pojazdný röntgen. Keď som ho uvidel, skoro som sa zľakol. Je to olovený autobus, akoby z čias druhej svetovej vojny. Tam mi teda spravili röntgen a samozrejme pekne poďakovali. Po návrate do medicínskeho centra ma čakali ešte dve procedúry: rozhovor s lekárom a odber krvi. Lekár našťastie vedel po anglicky, ale keď pozrel do môjho formulára, na jeho tvári som zbadal zdesený výraz. Nevedel som prečo, potom sa ma ale spýtal, či som mal infarkt. To, že som ho prekonal, zakrúžkovali v tlačive sestričky - asi ma nepochopili. Našťastie sme si to vysvetlili a infarkt bol poliečený. Myslím, že to bolo najrýchlejšie zotavenie sa z infarktu v dejinách medicíny.
Hľadám zdroj tepla
Počas zimných mesiacov je tu naozaj veľmi chladno. Vtedy je tu nepríjemná zima, ktorá tentokrát udrela tvrdo a nečakane. Je síce pravda, že teplota ešte neklesla pod 7 stupňov, ale napriek tomu som ešte nepríjemnejšiu zimu nezažil. Za jej zákernú povahu môžu hlavne, aspoň myslím, dva faktory, a to je vlhkosť vzduchu a vietor. Mesto Hamamatsu, kde bývam, je v Japonsku známe ako najveternejšie. Myslím, že mať takého prvenstvo, nie je nič moc. Vzhľadom na to, že tu neexituje centrálne kúrenie, väčšina ľudí nerobí v tieto dni nič iné, iba vymýšľa prívlastky pre zimu. Podaktoré sú celkom výstižné, ale radšej, pre ich negatívny význam, ich nebudem konkretizovať.
Aj preto v tomto čase zháňam zdroj tepla. Ním sa stal univerzitný volejbalový tím, do ktorého sa mi konečne podarilo začleniť. Tento fakt považujem za malý zázrak.
V jeden piatkový večer som v telocvični videl pár ľudí pripravovať volejbalovú sieť. Keďže som mal akurát sebavedomie posilnené úspešným testom z japončiny, bez váhania som tam šiel a začal habkať. Moje jazykové sebavedomie prudko kleslo pri zistení, že mi nerozumejú ani mäkké f. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď jeden z chalanov začal hovoriť po anglicky. Bolo mi síce jasné, že s takouto angličtinou by na Slovensku neprešiel ani strednú školu, ale pri japonských pomeroch dosiahol v tomto smere najvyšší level. Nebyť jeho, s nikým by som sa nedohodol. Napokon sa mi to však podarilo a o dva týždne som bol na prvom tréningovom turnaji.
Člen volejbalového tímu
Konal sa na univerzite pre kultúru a umenie a zopár vecí ma tam celkom prekvapilo. Bolo tam asi 50 ľudí a hneď prvý človek, ktorého som stretol, vedel, kde je Slovensko a dokonca hovoril anglicky. Potom som sa dozvedel, že päť rokov bol v Nemecku, a tak som si dokonca mohol precvičiť moju nemčinu. Bol to pre mňa naozaj šok, a to som ešte nevedel, že ma čaká ďalší. Po rozcvičke prišiel za mnou ďalší Japonec a začal hovoriť plynulou angličtinou. V tento deň sa chcel so mnou rozprávať asi každý. Problém bol v tom, že okrem dvoch vyššie uvedených, už nikto nevedel anglicky. Teda, ešte jeden Američan, s ktorým, keď som sa začal rozprávať, vytvoril sa okolo nás kruh ľudí zložený z ôsmich dievčat. S otvorenými ústami počúvali, ako hovoríme po anglicky. Pripadal som si ako na jazykovom kurze a ani fakt, že na mne visí osem párov ženských očí, nespôsobil, aby som sa cítil vo svojom živle. Správanie volejbalistov ma však celkom potešilo. Hlavne to, že kopanie do genitálií tu, chvalabohu, nepovažovali za veľmi smiešne, na druhej strane bol za najvtipnejšieho považovaný ten, kto sa úmyselne kde-tu potkol alebo zamotal do siete. Ostatní sa šli vtedy popukať od smiechu. Keď zhrniem tento turnaj, dopadol pozitívne. Nezranil som sa a volejbalová komunita ma medzi seba prijala ako plnohodnotného člena.
