Potom nasledovala dlhá cesta s nespočentným počtom zastávok. Chvíľkami sa mi zdalo, že stojíme na každom možnom mieste, kde sa zmestí autobus.
Po príchode ma miesto som zistil, že je tu množstvo hotelov a ubytovní. Okrem lyžovania ste tu však inú zábavku nenašli. Dokonca tu nebol ani bankomat, vzhľadom na nedostatok barov a iných večerných zariadení, mi to až tak neprekážalo.
Hlavným dôvodom našej návštevy však bolo lyžovanie. Kedže 99% ľudí bolo odkázaných na inštruktora, vybral som sa na iný svah. Bola to paráda! Asi po desiatej jazde však začalo fúkať a snežiť a moja čierna bunda sa zrazom premenila na bielu. V ten deň už z lyžovania nebol nič a zvyšok výletu sme prežili relatívne kľudne. Stihol som ešte navštíviť horúce kúpele v jednom hoteli a vyskúšať masážne kreslo. Tento vynález vám vrelo odporúčam. Chrbát ma bolel ešte po návrate do Hamamatsu.
Japonskí študenti
Ako riadny študent univerzity som samozrejme aj ja musel absolvovať nejaké skúšky. Nároky tunajších profesorov sú však omnoho nižšie ako tých našich. Väčšinou som musel odovzdať nejakú prezentáciu či referát. Prežil som teda zopár prebdených nocí a ukončenie semestra som mal úspešne za sebou. Potom tiež nastalo obdobie odovzdávania dizertačných, diplomových a bakalárskych prác.Doktorandi mali 60 minútové prednášky, po nich mohli hodinu odpovedať na položené otázky. Myslím, že ich obhajoby boli v celku na úrovni, prezentácie študentov na nižšom stupni štúdia však nestáli za nič. Profesori venovali študentom tak najviac desať minút a všetko šlo ako na bežiacom páse. Keď sa konečne skončilo obdobie obhajob, myslel som si, že si vydýchnem. Naďalej som bol však zaneprázdnený, pretože som sa musel pripraviť na jednu konferenciu do Tokya, kde som mal vystúpiť s mojou prezentáciou.
Keď sa začal ďalší školský rok, na univerzite pribudli noví ľudia. To znamená, že sme sa opäť začali cítiť ako zvieratká v ZOO, pretože sa na nás upierali zraky nováčikov, pre ktorých tu pravidelne organizujú spoločné výlety a oboznamovanie sa s areálom školy. Konkrétne to vyzeralo tak, že na chodbu sa postavil nejaký študent s vlajkou v ruke, okolo neho sa zhrnuli študenti, ktorí ho potom nasledovali po všetkých zákutiach univerzity. Keď sa po chodbách preháňali takého skupinky, bolo to zaujímavé obdobie. Pre väčšinu je totiž príchod na univerzitu prvou možnosťou, keď sa môžu obliecť podľa svojej vôle a nie sú viazaní na uniformitu. A keďže nemajú v tomto smere takmer žiadne skúsenosti, v rámci prejavovanie svojej individuality, si dajú na seba všetko, čo sa im zdá originálne. Už som si zvykol, že jeden Japonec nosí na krku reťaz z bicykla, a tak by ma vôbec neprekvapilo, keby si niekto okrem nej zavesil na krk aj bicykel.
Na oblohe stovka šarkanov
V Japonsku som zažil aj takzvaný Golden Week. Je to týždeň, keď sa v Hamamatsu uskutočňuje festival, počas ktorého oslavujú prvorodené deti, a to tak, že pre ne vypúšťajú šarkany. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby nedosahovali veľkosť dvojposchodových domov a nepúšťali ich naraz na jednej lúke pri mori. Keď si uvedomíte, koľko detí sa ročne narodí v 600 tisícovom meste, je to poriadne veľká akcia, ktorá trvá tri dni. Na konci každého sa koná súboj šarkanov, ktorého cieľom je pretrhnúť lano druhého šarkana. Potom slávnosť v meste pokračuje a jej účastníci sú oblečení v tradičných festivalových oblekoch. Večer sa všetci vracajú do svojich domovov a navštevujú sa tí, ktorí majú prvorodených. Počas týchto dní Japonci samozrejme poriadne oslavujú a pijú a podľa tradícií rozbíjajú sudy s alkoholom. Okrem toho počujete zo všetkých strán tradičnú pesničku, ktorá ich dokáže priviesť až do tranzu.
Po troch rokoch v Japonsku sa môj pohľad na niektoré veci zmenil. Aj to ma prinútilo opäť vziať do ruky pero a začať písať. Keď to dám na papier, opäť sa rád s vami podelím.
Váš Ján Husárik
