Na bicykli až do Svätej zeme

Od Nordkkapu až po Istambul
"Okrem Francúzska, Španielska a Portugalska som na bicykli prešiel celú Európu, začal Ľubo svoje rozprávanie a v spomienkach sa vrátil ku svojich dávnym cyklistickým túram.
"Na prvú som sa vydal asi pred desiatimi rokmi. Šiel som s kamarátom do Benátok. On vstával neskoro, ja zavčasu, a tak sme si nerozumeli. Odvtedy som chodil sám. O dva roky na to som šiel do Nórska. Prešiel som Škandináviu a cestou späť Holandsko. Potom, opäť" o dva roky neskôr, vybral som sa do Južnej Európy. Bol som v Medugorii a keďže som mal čas, rozhodol som sa ísť ďalej do Grécka a Turecka. Bolo však veľmi horúco, preto som sa vrátil. Vtedy som prešiel asi 5 500 kilometrov. Pred dvoma rokmi som bol opäť v Nórsku. Lákal ma Nordkkap - najsevernejší bod Európy. Dostal som sa tam a celkovo prešiel asi 7 tisíc kilometrov," dozvedáme sa o "výletoch" skromného Ľuba, ktorý o nich rozpráva, ako keby boli len kdesi za rohom, snáď len pár kilometrov za rodnou dedinkou.
"Do Izraela sme vyrazili 2. júna z kláštora na Ponikách neďaleko Banskej Bystrice.
Prešli sme Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Sýriu, Jordánsko, Egypt a Izrael. Pôvodne sme z Izraela chceli ísť do Grécka a odtiaľ domov, ale nešla loď, preto sme sa preplavili na Cyprus. Tu by sme týždeň museli čakať na ďalšiu, a tak sme sa lietadlom dostali do Budapešti a odtiaľ bicyklami na Slovensko. Šliapali sme každý deň, v priemere asi 150 kilometrov. Celkovo sme zdolali 6 500 kilometrov," dozvedáme sa trasu cesty, ktorú Ľubo s Gorazdom prešli za dva mesiace.

Rozpálená púšť, slnko a smäd
"Najťažší je prvý týždeň. Keď prežijete ten, už je dobre. So sebou som mal kameru, aby som mohol natočiť ľudí i krajinu. Najlepšie zábery bývajú vtedy, keď je človeku na bicykli najhoršie, v lejakoch, vetre, mraze, pieskových búrkach. Na svojich cestách som zatiaľ také zábery nenatočil, lebo som sa bál, aby sa mi do kamery nedostala voda, piesok a prach. Pred cestou do Izraela som si preto kúpil vodotesný kryt, aby mi nezmokla a nepoškodila sa. Dúfal som, že teraz, keď som ho už mal, nebude celý čas pražiť slnko. Pravda je taká, že sme dva mesiace nevideli na oblohe ani mráčik. Mal som teplomer, ktorý sa pri 50 stupňoch vypínal a na slnku sa to stávalo dosť často," spomína na rozpálenú zem a púšte.
"Najhoršie bolo v Izraeli, keď sme prechádzali od Červeného mora k Mŕtvemu. Bolo veľmi horúco a nebola tam voda. Keď sme už nijakú nemali, zbierali sme nedopité fľaše okolo ciest. Smäd sme hasili vodou z riek, potokov i zavlažovacích kanálov. Potom sme jedli cesnak, aby sme nedostali nejakú chorobu. Chvalabohu, sa tak nestalo," dozvedáme sa o problémoch, ktoré môže spôsobiť nedostatok životodarnej tekutiny.
"Vždy sme sa tešili na nejaké jazero či potok. Ak sme ho našli, kúpali sme sa oblečení, aby sme sa umyli a aby nás mokré šaty aspoň na chvíľu chladili. Kvôli horúčavám sme však namiesto vody často nachádzali len soľné a vyschnuté plošiny. Kvôli vysokým teplotám bola táto cesta oproti predchádzajúcim náročnejšia," spomína na najťažšie úseky svojho putovania.
"Spávali sme pod stanom alebo len tak pod holým nebom. Ubytovanie sme mali vopred dohodnuté len v Istambule a Jeruzaleme. So sebou sme mali malý varič, na ktorom sme si pripravovali špagety na desať spôsobov, občas nejakú polievku. Jedli sme to, čo sme našli okolo cesty, ovocie alebo plody, ktoré práve dozrievali. Schudol som asi päť kíl," dozvedáme sa jedálny lístok Ľuba, ktorý ďalej spomína na pohostinnosť v Turecku a Sýrii.
"Sú tam veľmi dobrí ľudia. Stalo sa, že nás zavolali do svojich domovov, kde nás pohostili. Na ceste nás ponúkali čajom bez toho, aby sme si ho pýtali. Toto sa v Európe nestane. Ísť po hlavných cestách by bolo kvôli množstvu áut nebezpečné, preto sme volili trasy mimo turistických centier a hluku miest. Väčšinou sme prechádzali horami a okrajovými časťami, kde sú iní aj ľudia. Sú srdeční, milí a otvorení."

Nepál alebo India
Na otázku, či je lepšie, ak sa človek vydá na takúto cestu sám alebo s niekým, Ľubo odpovedal: "Závisí to od toho, či si s tým druhým rozumieš. Tuláci však väčšinou chodia po svete sami. Asi je to lepšie, pretože vtedy má človek väčšiu slobodu. Ak by sa niečo stalo, namočí do toho len seba a nie aj parťáka, za ktorého má zodpovednosť. Ani my s Gojkom sme nešli stále spolu. Veľkou výhodou sú mobily, prostredníctvom ktorých sme sa dohovárali aj my dvaja. Keď sme sa oddelili, vždy sme sa dohodli, kde sa po dvoch, troch dňoch stretneme. Potom sme zas nejaký čas pokračovali spolu a opäť pár dní osamote," dovolí nám nahliadnuť do duše dobrodruhov Ľubo, ktorý časť svojej cesty prešiel na rozbitý plášťoch svojho bicykla.
"Po prvých dvoch tisícoch kilometroch som si ich potreboval v Istambule vymeniť. Nikde som ich však nemohol zohnať. Preto som musel stále lepiť diery a pokračovať v jazde. Na takýchto plášťoch som prešiel ďalších tri tisíc kilometrov, až som ich napokon v Izraeli vymenil. Mal som asi pätnásť defektov," dozvedáme sa o úskaliach počas exotickej cesty a o ďalších nepríjemnostiach na Cypre: "Už sme nemali peniaze. Bankomatová karta však nikde nefungovala. Boli sme rozhodnutí, že na ostrove zostaneme týždeň - dva, aby sme si zarobili na cestu späť. Našťastie na druhý deň sa nám v šestnástom bankomate podarilo peniaze vybrať."
Na svojej ceste sa Ľubo s Gorazdom stretli aj s ľuďmi iného vierovyznania. "Vôbec sme nemali problém s moslimami. Boli k nám milí a ústretoví. Mal som pocit, akoby konflitky medzi náboženstvami, o ktorých denne počúvame, boli vyvolávané a vytvárané umelo," zdôrazňuje. 
Zaujíma nás, akú cestu a chystá Ľubo najbližšie. "Nikdy nič neplánujem dopredu. Jedného dňa sa rozhodnem a idem. Ani teraz som sa nijako špeciálne nepripravoval. Láka ma však Nepál alebo India. Deväťdesiat percent je to vždy o drine. Ale kvôli zvyšným desiatim percentám sa na takúto cestu oplatí ísť. Tie sú o zážitkoch, ktoré ti zostanú na celý život. Na bicykli človek zistí, čo je naozaj dôležité. Voda na uhasenie smädu, kúsok chleba, stan v daždivom počasí, teplo v spacáku počas studenej noci a možnosť pozerať sa pritom na hviezdy.
Všetko ostatné je zbytočné. Kým sa niekto na takúto cestu nevyberie sám, nikdy nepochopí, o čom to je," povedal Ľubo a celkom na záver dodal: "Choď na bicykli do Nordkkapu, vráť sa, a potom príď so mnou robiť rozhovor. Pochopíš, že o niektorých veciach sa nedá rozprávať, tie musíš zažiť."