Mária nevidí od narodenia. Napriek tomu tvrdí, že si vie predstaviť farby a dokonca aj tvár človeka, ktorú mu priradí podľa hlasu, chôdze či pohybu tela. Tie vníma, napríklad keď s niekým kráča per pazuch. Neustále klebetí a občas, akoby len tak mimochodom, zarazí svojou otázkou: „To kreslo napravo, ktoré tam bolo minulý týždeň, tam teraz nie je, však?" opýtala sa ma, keď sme vošli do cukrárne. „No nie, nie je...," odpovedala som, sprvoti prekvapená, ako to zas, do kelu, vie... Postupne som však začala chápať, že ak niekto nemá zrak, automaticky to neznamená, že nevidí...
Raz som dostala za úlohu Márii vysvetliť, že tá oblátka v kostole... Že tá hostia, ktorú mala prijať... Že Sviatosť Oltárna... Že to je Boh. Pánečku, aké to bolo pre mňa strašne ťažké. Začala som tým, že to okrúhle, to biele... A vzápätí som sa zarazila, lebo Mária, ktorá ma sediac oproti mne pozorne počúvala, nikdy nevidela kruh a nikdy nevidela bielu farbu... Postupne ale, čím viac sme sa spolu rozprávali, začala som si uvedomovať, že nie Mária je tá, ktorá nechápe, lebo nevidí. Ale že ja, že my - vidiaci - sme tí, ktorí často nerozumejú, lebo vidia na vlastné oči.
Iste, zrak je úžasný zmysel. A vidieť v živote veci jasne, zreteľne, čisto a úprimne je niečo, o čo sa mnohí snažíme denno - denne. Moje priateľstvo s Máriou ma však naučilo aj inú vec. Že naše oči môžu byť niekedy aj veľmi zväzujúce, že nás môžu pomýliť a presvedčiť o tom, že pravdivé je to, čo sa iba na povrchu tvári ako najlepšia možnosť, jediná cesta či správny cieľ. Mária ma naučila, že na svet, na Boha i na ľudí sa môžem pozerať aj srdcom. Že sa to dá a že nás takýto pohľad robí lepšími, veselšími a viac ľudskými.
„Netráp sa," smiala sa Mária, keď som jej vysvetľovala, čo sa počas omše deje na oltári. „Ja tomu verím," spokojne zakončila a začala ma ťahať na zmrzlinu a vtipkovať, že dnes si dá tú zelenú...
