Keď sme boli malí, stavali sme si bunkre. Akože skrýše v najhlbšom lese. Cez dve stoličky prehodená károvaná deka a nahádzané vankúše z celého bytu. Oco nám požičal baterku. Akože len na túto výnimočnú príležitosť. Boli sme zálesáci.
Keď sme boli malí, nosili sme zažltnuté šaty po mamách. Opásaní obväzom z lekárničky a ovešaní lacnými gorálami. Mali sme kráľovstvo a boli sme akože princezná a princ.
Keď sme boli malí, videli sme opice na rolete. Nie vymyslené. Ale akože skutočné. Báli sme sa a na hlavnici sme mali nakreslený svoj rozprávkový svet.
Keď sme boli malí, nosili sme tepláky zaoberané pichliačmi a steblami trávy. Behali sme po lúke a skákali do bahna v plátených teniskách. Boli sme akože Tarzan a Winnetou.
Keď sme boli malí, montérky boli frontérky a kombajn bol korban. Po vreckách sme nosili farebné sklenky alebo gaštany s napichanými zápalkami. Boli to akože naše poklady.
Keď sme boli malí, jedli sme zelené hrušky s červavými jablkami. Miešali sme skutočné s výmyslami. Ale všetko to bolo akože naozaj.
Keď sme boli malí, hrávali sme sa na mamu a oca. A mali sme akože aj deti. Ľúbili sme sa a akože aj hádali. Dávali si pusy a akože sa aj škriepili. Išli sme spolu akože na nákup i do kostola. A potom sme sa akože spolu hnevali. Boli sme malí, ale akože veľkí.
A strašne sme chceli byť dospelí....
