Tam zhodnotia jeho stav a pošlú vás priamo na detské oddelenie.
Príde sestrička. Povie, že musí zavolať lekárku a že zatiaľ s vami spíše potrebné údaje. Začínate maratón otázok a odpovedí. Malý sa stále sťažuje na bruško, fňuká a je čoraz viac nepokojný. Ubehne čosi cez polhodinu.
Potom sestrička mrkne na hodinky a zahlási, že si musia vymeniť smenu. Jasné, normálka. Prišli ste v blbom čase. To sa dá pochopiť. Takže čakáte, kým si sestry vymenia stoličky. Lekárky stále nieto. S druhou sestrou pokračujete v maratóne a konečne sa blížite ku koncu. Malý reve a minúty utekajú. Po hodine a pol sa objaví lekárka.
„S čím ste prišli?" zahlási. Nadŕdajúc synátora na rukách zopakujete to isté, čo pred hodinou a pol prvej sestričke. Lekárka hľadí do správy od sestry, no napriek tomu opakuje všetky otázky. Večnosť! Malého dáte manželovi, ktorý sa ho snaží zabaviť videom vo svojom telefóne. „Vypnite ten mobil!" nakáže lekárka. Nie ste blbec a jasné, že to video malému nepúšťate na plné pecky. Potichu, len aby sa trochu utíšil a zabavil. Veď ste v nemocnici už vyše dve hodiny, vaše dieťa sa stále necíti dobre a od únavy nevie, čo so sebou.
Lekárka konečne začne vyšetrenie. Položíte malého na lehátko. Je studené. Preberie ho to, zľakne sa a opäť začne plakať. „No čo! Ja za to nemôžem, že si tu," povie titulovaná MUDr. Mykne vami a inštinktívne hľadáte na jej bielom plášti vizitku, aby ste zistili, s kým máte tú česť. Meno chýba.
Službukonajúca rozhodne, že si vás tam nechajú. „S malým by zostal manžel," poviete. Vzápätí sa ale dozvedáte, že to nie je možné, pretože vaše dieťa ešte nemá tri roky a na takomto oddelení sú aj dojčiace matky. A keďže izby majú medzi sebou presklené steny a z jednej do druhej vidno, muž tam nesmie byť, lebo by tam vadil, keď ostatné mamičky dojčia. Žiadna diskusia, ústretovosť, štipka ľudskosti... Nič. Decko tu nechajte, choďte si domov zbaliť caky-paky a hlavne nerobte „problémy". A to ešte ani netušíte, že na vás čaká izba, kde sa v 40-stupňových horúčavách nebude dať otvoriť okno...
Máte pocit, že by ste chceli niečo povedať. Slušne sa spýtať, či predsa len nie je možné, aby do tých presklených izieb zabezpečili napríklad žalúziu... Ale nie. Zostanete ticho. OK. Možno aj vaša chyba. Ale lekárka vytvorila takú atmosféru, že sa bojíte spýtať. Proste nadobudnete pocit, že máte sklopiť uši, aby sa náhodou pri najbližšej príležitosti na vás ešte viac nevybúrila.
Raz darmo. Ste nič. Obyčajný človek. Spodina. Nemáte titul, postavenie ani peniaze. Nepatríte medzi horných desať. Nemáte ocka podnikoša, brata lekára ani sestru právničku.
Ste iba plebs! Nič viac.
Áno, je to tak! Bohužiaľ!
A zažívam to na vlastnej koži. Keď prídem napríklad na nejaký úrad, pracovníčky po tom, ako zistia, že mám vyšší titul ako Mgr., začnú sa ku mne správať inak. Neznášam to!
A strašne ma rozčuľujú tie presklené izby na detskom oddelení, prinajmenšom chýbajúca žalúzia, diskriminovaní otcovia a pokazené okno. Nehovoriac o takmer trojhodinovom prijme do nemocnice a neskoršom zistení, že na jednej izbe je so svojím dieťaťom predsa len hospitalizovaný muž... Žeby synátor nejakého vplyvného otecka?
Do frasa aj s takýmito lekármi a celým systémom!
