„Poďte si tuto, bližšie k nám," ťahala ho zakaždým z jeho obľúbenej stoličky v kúte kuchyne, keď sme tam ako deti každú nedeľu s našimi chodili. Dedko vstal a tromi krokmi podišiel o kvačke ku stolu. „Pozri," otvoril krabicu s malými kuriatkami, jedno vybral a pobozkal ho na zobák.
Pamätám si, ako vždy stíšil tranzistor položený na stole, napravil hŕbu Roľníckych novín a povedal babke, by naložila na tanier tých koláčov, čo napiekla. Otec - ako ho volali moji rodičia - bol múdry muž. Poznal zákony prírody, rozumel po nemecky a často nám rozprával o vojne a o tom, ako ho zajali na talianskom fronte. „Ale, čuš," zvykol zahriaknuť moju babku, keď začala klebetiť a už ako dieťa som chápala, že mal cit pre spravodlivosť. „Budeš mať na zmrzlinku," povedal, keď mi vložil do ruky nejaké drobné a vždy rovnako nadelil aj môjmu bratovi i sestre.
Zvykol nás čakať vonku, opretý o zábradlie pri dome, odkiaľ sledoval aj to, keď sa naši na ich starom dome rozhodli prestavať pivnicu. Najprv nechcel dovoliť. Potom sa ale nechal presvedčiť a keď bolo všetko hotové, povedal môjmu otcovi: „Števo, dobre si to..." Darmo, štvrtinu života richtárčil, bol zvyknutý na rešpekt, vedel však aj uznať a potľapkať po pleci.
Jedného dňa ho moja babka našla nehybného pri stole. Vedeli sme, že je zle a aj lekári potvrdili upchávanie ciev. Môj dedko mi začal pripomínať jabloň, ktorá stála vo dvore pred domom. Bola maličká a z jej kmeňa opadávala kôra. K domu mojich starých rodičov však bytostne patrila a keby tam nebola, čosi by v našej záhrade chýbalo...
Dnes je to presne jedenásť rokov, čo môj dedko odišiel do večnosti. Proste sa jedného dňa neprebral, keď ho zas babka našla v bezvedomí pri stole. Dodnes ma mrzí, že som ešte za ním nebola v nemocnici, kde nahlas vyslovil posledné zbohom, keď naši naposledy od neho odchádzali. A babka zas rozpráva, že si stále myslela, že sa ešte vráti, že mu dajú lieky ako vždy a príde domov...
V deň pohrebu bolo mínus dvadsaťpäť. Nikdy nezabudnem na tú zamrznutú a tichú krajinu. Všetko naokolo bolo biele a keď sme zaborení v kabátoch stáli vo dvore my - dedkove vnúčatá zo všetkých strán - vraveli sme si: „Akoby tu stále bol. Inak, ale predsa..."
...a potom naši prestavali dom a na jeho mieste vyrástla v podstate nová stavba. „Dedko by sa tešil, keby vás všetkých videl," vravieva moja mama, keď v záhrade naháňame už naše deti. Áno, určite by bol spokojný a chodil by popod tú jabloň, ktorú naši nikdy nevyrúbali. Stojí tam, kvitne a cez leto sa na ňu šplhajú naše drobce - dedkove pravnúčatá - ktorým už čoskoro budeme rozprávať, že ich pradedo Ondro bojoval vo vojne, bol richtár, no predovšetkým dobrý otec a dedo, ktorý v krabici choval malé kurčiatka...
