Ráno o pol 8 mi teplomer ukazoval 9, 5°C. Napriek tomu z neba padali velikánske snehové vločky. Nerozumiem, ako to bolo pri takejto teplote možné. Nuž, opäť raz prekvapko...
V meste bol chaos. Taliani sú popletení a rozhadzujú rukami aj keď je ten najpokojnejší deň. Viete si predstaviť dnešné ráno? Šoféri boli mimo a ženské na malých pigasoch pomaličky kľučkovali cez snehovú kašu ako keď ide u nás ujko z Hornej-Dolnej na bicykli z miestnej krčmy.
Ťažko sa to opisuje, ale ten sneh vážne vytvoril v meste akúsi inú atmošku. Ľudia na seba veľavýznamne poškuľovali, akoby si chceli navzájom nahlas povedať: „To je, čo?“ Zdalo sa mi, že všetci boli akosi viac usmiati a keď som prechádzala okolo reštaurácií a barov, všetci z vnútra hľadeli cez okná von. Bola to sranda.
V Ríme vraj naposledy výdatnejšie snežilo v 1991-vom, keď napadlo 6 cm snehu. Jedno je isté. Aj dnes – keď bolo Večné mesto na niekoľko hodín biele – opäť raz v plnej kráse ukázalo svoju výnimočnosť. Opäť raz inak a opäť raz jedinečne.
O druhej hodine poobede bol Rím pod modručkou oblohou opäť zaliaty slnkom. Túto fotku som urobila ani nie pred hodinou. Zdá sa, akoby sa všetko dostalo do svojich koľají a začína bežný život. Ale hop. Môžem potvrdiť, že v Ríme to naozaj neplatí. Neviem, čím to je, ale toto mesto je naozaj jedinečné. Mám pocit, že mi začína prirastať k srdcu. Teším sa, čím ma - okrem iného - prekvapí zajtra. Určite to totiž zas bude výnimočný deň. Čakám návštevu zo Slovenska... A mať vo Večnom meste svojich drahých predsa nemôže byť nič obyčajné... J
