Rodinná tradícia
Ovčiarstvo som zdedil. Bačom bol môj starý otec, aj otec, ktorý prežil na salaši 38 rokov. Ja som s ovečkami už 21 sezónu. Doma, v Zázrivej, sme ich chovali stále. Vždy sme ich mali od dvadsať do sto. Na salaši nad Bystercom som už ôsmy rok. Predtým som bol v zázrivskom chotári alebo v Kotešovej za Žilinou. S ovčiarstvom je spätý celý môj život.
Kedysi a dnes
Rokmi sa veľa zmenilo. Kedysi bačovia s valachmi bývali a všetko robili v jednej kolibe. Tam spali, vyrábali syr, odvárali žinčicu aj údili. Dnes je to už iné. Na salaši máme samostatnú udiareň aj priestor na spracovanie či uskladnenie výrobkov. Zmenila sa aj technika. Žiaden stroj však nenahradí ruku človeka, ktorý ovečku dojí. Stále nám však pomáhajú psíky. Máme troch - Puňťa, Ringa a Maca. Napriek tomu sa nám už stalo, že prišli nežiadaní návštevníci. Vlci nám predminulý rok zabili 22 ovečiek, naposledy štyri. V noci sú síce v elektrickom oplotku, napriek tomu sa stáva aj toto.
Bača, traja valasi a 500 ovečiek
Každé ráno vstávame o pol 4. Zobudím chlapov, zakúrim, dám zohriať vodu a pripravujeme sa na dojenie. Valachov mám troch, zo Žiliny, z Liptovskej Lúžnej a Pribiša. Okolo 4 začíname dojiť. Máme asi 500 ovečiek, to znamená, že jeden musí podojiť 125 z nich. Zvládneme to približne za dve hodiny. Potom, okolo šiestej, odchádzajú s jedným valachom na pašu. Ostatní spracúvame mliečko, zvyčajne150 až 170 litrov.
Syr, oštiepky aj žinčica
Mlieko precedíme, zakladáme, sýrime, necháme odstáť, potom opäť premiešame a podľa priania zákaznikov robíme rôzne výrobky. Pripravená masa musí mať svoju presnú teplotu. Potom vyrábame rôzne druhy syra, bochníčky či oštiepočky.
Okolo tretej popoludní sa stádo z paše vráti, o štvrtej opäť dojíme, a potom, do jedenástej večer, mlieko spracúvame. Takto to ide dookola, bez ohľadu na počasie. Všetko robíme pod holým nebom - či svieti slnko alebo prší. Ovečky nepočkajú.
Bača s obchodným duchom
Čerstvý syr máme každý deň. Záujem je o všetko. Ľudia tu prichádzajú pravidelne a kupujú si všetky výrobky aj žinčicu. Občas sa vyberiem do okolitých obcí predávať, napríklad do Terchovej alebo Hruštína. Väčšinou zoberiem 60 až 100 bochníčkov a predám ich. Teraz majú ovečky mlieka najviac, denne vyrobíme približne 80 kg syra. Laktačné obdobie trvá asi 180 dní, potom ich pripúšťame a čakáme na jahniatka. Tie posielame na Veľkú noc aj do zahraničia, napríklad do Talianska či Grécka. Dvakrát do roka, v polovici júla a decembra, ich striháme. V zime sú ovečky ustajnené v Revišnom. Vtedy bývam doma - v Kňažej a chodím ich kŕmiť, starať sa o ne.
Pohoda, vôňa syra a idylka?
Na salaši je so mnou aj moja rodina. Manželka je tu zamestnaná a stará sa aj o to, aby sme mali čo pod zub. Pomáhajú aj deti. Najstaršia, 23-ročná Daniela, s najmladšou, deviatačkou Katarínou, chodia poháňať ovečky, syn Janko zas podojí, keď treba. Keby tu chcel prísť mladý človek, najdôležitejšie je, aby vedel dojiť. To je základ. No a samozrejme, že musí mať rád zvieratá a život v prírode. Salašníctvo nie je vždy o pohode, vôni syra a idylke s ovečkami. Niekedy to tak vyzerá, ale v skutočnosti je to ťažká robota, hlavne vtedy, ak ju robíte poriadne a nie lajdácky. Len vtedy to má ale zmysel.
Stále bližšie k ľuďom
Salašov na Orave je viac a bačovia sa medzi sebou poznáme. V tejto dobe už väčšina z nich nie je ďaleko v horách, ale bližšie k ľuďom. Postupne sa sťahujú. Aj tu je stále rušno. Mnohí tu prichádzajú kupovať syr, a tak bača v dnešnej dobe musí mať aj obchodného ducha. Okrem toho chodia na exkurzie deti zo škôl, dokonca zahraniční turisti. Počas roka sa zúčastňujem aj na rôznych súťažiach, napríklad na Bačovských dňoch v Malatinej.
Celoživotná záľuba
Prednedávnom sme miesto salaša museli zmeniť. Na bývalom totiž vyrastú nové domy. To sa môže stať aj tu. Keby, šli by sme ďalej, inde. Život na salaši ma baví. Mám rád prírodu aj ovečky. Áno, viem si predstaviť, že by som robil aj niečo iné, keby som musel. Ale to by ma už tak nebavilo. Salaš je môj život.
O bačovi Jánovi Červeňovi natočili Ľubomír Viluda a Ivan Kršiak, režiséri z Dolného Kubína, aj pastiersky film s názvom Bača Jano Červeň. Jeho premiéru odvysielali 21. apríla v dolnokubínskom kine Choč. Dokument mal medzi divákmi veľký úspech a aj bača Jano Červeň skromne poznamenal, že sa mu páčil. Ak teda budete mať možnosť, neváhajte a určite si ho choďte pozrieť. Je možné, že po jeho zhliadnutí zatúžite takýto salaš aj osobne navštíviť. Napokon, to je aj náš prípad.
