Počas štúdia na vysokej škole som aj ja takúto situáciu zažila veľakrát. Tréma a stres – to boli pocity, ktoré som dokonale poznala, ale nikdy sa mi ich nepodarilo rovnako dokonale ovládať. V najväčšej miere pracovali títo „dvaja kamaráti študentského života“ určite v deň mojej štátnej skúšky.
No nech ma už čakala akákoľvek náročná skúška, počas celých piatich rokov vysokoškolského štúdia, tu bol vždy niekto, kto nás študentov dokázal celkom jednoducho, no vždy na pravom mieste a v správnom čase, povzbudiť.
Boli to naše milé pani upratovačky, ktoré sme čakajúc na skúšku stretávali na chodbách našej fakulty, kde zručne robili svoju prácu. Boli tam vždy. My študenti a ony pani upratovačky.
Tento fakt som si však napokon uvedomila až teraz – dva roky po ukončení môjho vysokoškolského štúdia, keď som sa rozhodla v štúdiu ďalej pokračovať a opäť ma čakala jedna dôležitá záverečná skúška. Aj teraz tréma a stres nenechali na seba dlho čakať. No zrazu, okrem členov mojej skúšajúcej komisie, niekto ma na chodbe oslovil. Boli to tie isté pani upratovačky, ktoré tu pracovali už pre siedmymi rokmi. Povzbudili ma, dodali odvahu a držali palce. V tej chvíli mi ich slová veľmi pomohli a možno ani ony samé si neuvedomujú, nakoľko takto dokážu študentom pomôcť, aby trému zvládli a mali lepší pocit. A tak im ďakujem, lebo ich úprimné a jednoduché slová dokážu naozaj veľa.
Milé pani upratovačky, rozprávajte sa pred skúškami so študentmi a povzbuďte ich, lebo v tej chvíli ste možno jediné, kto na chodbách fakulty okrem skúšajúcich a skúšaných je.
