Naša cesta začala pri horskej železničke. Pri koľajniciach, ktoré vždy niekam vedú... Zapíska vlak a začína dobrodružstvo...
Pri rampe, za ktorou nás čakala takmer štvorkilometrová trasa bližšie k štítom, sedel muž a pracoval. Dával drevu život. A spod jeho rúk, kde-tu doráňanými od ostrého dláta, vyšli krásne veci. Zdalo sa, že nič nie je len tak, bez námahy a zadarmo, ale na druhej strane bolo isté, že tá drina predtým, čas a sústredenie určite stáli za to...
Už o niekoľko metrov sa otvorila pred nami krásna scenéria. Pohľad, na ktorý v uponáhľanom živote nemáme vždy čas. A aj keď sme videli zničený les po veternej smršti spred niekoľkých rokov, všade okolo bol úžasný pokoj a vôňa hôr. Myslím, že všetky pády a rany pod pás, po čase, keď prejde to najhoršie, sú jedinečnou príležitosťou na nové začiatky. Ten vzmáhajúci sa les mi to pripomenul...
Stúpajúc vyššie začuli sme šumenie vody. Bola príjemným osviežením v dusnom vzduchu a pri teplých lúčoch slnka. Takýmto prúdom života je niekedy pre mňa aj moja rodina a priatelia či celkom náhodne podaná ruka niekoho, kto sa zrazu objaví...
...a kto postaví most. Podľa mňa sú mosty veľmi dôležité. Sú symbolom spájania... Spájania dvoch brehov, ľudí, životov...
Nezábudky mám veľmi rada a často ich zvyknem fotiť. Pripomínajú mi, aké dôležité je nezabúdať... Na to, čo bolo a za čo máme byť stále vďační...
Postupne sa nám začali ukazovať majestátne Tatry. Mali sme šťastie na počasie a ukázali sa nám v plnej kráse. Skryté v oblakoch možno by nás chceli presvedčiť, že tam nie sú... Našťastie to tak nie je, pretože veci väčšinou nie sú také ako vyzerajú na prvý pohľad...
Tesne pod Popradským plesom sme odbočili na Symbolický cintorín pre obete hôr. Je to krásne miesto s množstvom krížov a pamätných tabúľ s menami tých, ktorí v Tatrách nechali život. Túry k vysokým cieľom skrývajú totiž v sebe mnohé nástrahy. Zdá sa, že si ich treba uvedomovať a byť opatrní... Nehazardovať s tým, čo máme, uznať silu väčšieho a vždy zostať pokorní... Viem, občas to chce strašne veľa námahy...
Tu sme ich mali už na dosah ruky. Blízko, priamo pred nami. Dotýkať sa veľkých vecí, takých, ktoré človeka presahujú, je úžasný pocit. Väčšinou trvá krátko, ale zvykne byť intenzívny. Tak, ako keď sa napríklad stretnete s Bohom...
Napokon sme vyšli až hore - k Popradskému plesu. A neboli sme tam samé. Stretli sme našich aj cudzincov, starých i mladých, vážnych aj veselých, ľudí na začiatku, v strede i ku koncu života... Ale všetci sme tam boli spolu – po túrach z každej strany... aby sme sa zas vrátili dole, domov a opäť raz naspäť do Tatier – na chodníky s novými cieľmi...
