„A stále nič?" opýtala sa jej bývalá spolužiačka, ktorú stretla na ulici. „Veď ste už zobratí vyše roka," porátala rýchlo mesiace na prstoch a dodala: „Ja by som bez dieťaťa asi šťastná nebola."
Elze to prišlo ľúto. Narýchlo sa s Janou rozlúčila, aby nevidela, ako prehltla ťažkú hrču v krku. Zo začiatku ju otázky o tom, či je už tehotná, vlastne ani nevadili. Čas ale plynul a ona si zrazu uvedomila, že sa im naozaj nedarí naplniť ich túžbu po dieťatku a že majú niekde problém.
Postupne sa jej už ani nechcelo chodiť do spoločnosti. Vyhýbala sa babským debatám v práci a v meste mala radšej vždy naponáhlo. Jej okolie totiž nedokázalo vytušiť, ako veľmi trpí, keď musí odpovedať na otázky o tehotenstve. Zdalo sa jej, že sa druhí s ňou nevedia o ničom inom už ani porozprávať a hlavne, že nevedia pochopiť, že Elze by dokázala a chcela byť šťastná aj takto, bez dcéry či syna. Stálo ju to veľa. Lebo nájsť vnútorný pokoj a zmieriť sa s realitou a sám so sebou, vyžaduje poriadnu drinu. Ale dá sa to. Aj keď majú ostatní inú predstavu o našom živote a niekedy nám ju denno-denne a bez rozmýšľania servírujú na tanier.
Veru tak. Občas máme neuveriteľnú schopnosť kradnúť iným šťastie. Opýtajte sa na to ktorejkoľvek Elze s takýmto problémom. Kiežby sme dokázali nechať ju žiť svoj vlastný život. Síce bez dieťatka, ale vyrovnaný, spokojný a šťastný. A hlavne jej. Kiežby sme sa všetci v prvom rade starali o seba. Myslím to tak, že ak niekomu neprajeme skutočné dobro a pokoj srdca - vrátane schopnosti odhadnúť, čo sa ešte smie a čo už nie - je lepšie predísť takémuto záujmu so vždy rovnakou otázkou. Elze skôr pomôže povzbudenie, akési prehodenie ťažkostí cez plece a prianie, že bude dobre. Že bude dobre, aj keď možno úplne inak, ako všetci naokolo očakávajú.
