Ukrajina mu otvorila nové obzory

Začiatky sú ťažké
"Rehoľné sestry saleziánky majú celosvetovú organizáciu Vides, ktorá združuje a sprostredkúva dobrovoľnícke pobyty na celom svete. Cez nich som sa Ukrajinu, spolu s ďalším Dolnokubínčanom Jurajom Ďaďom, odišiel aj ja. Ešte predtým sme absolvoval štyri stretnutia, na ktorých sme sa naučili základy ukrajinčiny a zoznámili sa s ich kultúrou," začal svoje rozprávanie osemnásťročný Martin.
"Zo Slovenska sme odchádzali 30. júna 2007. Pricestovali sme do mesta Ľvov, ktoré má okolo 800-tisíc obyvateľov a od slovensko-ukrajinských hraníc je vzdialené asi 280 kilometrov Tu sa organizoval prímestský tábor pre deti, v ktorom sme prežili dva týždne," pokračuje a spomína na prvé dni v neznámej krajine.
"Najťažší bol začiatok, predovšetkým kvôli jazykovej bariére. Postupne som sa naučil základné slová ako vidieť, počuť a už som nemal problém komunikovať. Naše jazyky sú dosť podobné. Ubytovaní sme boli v priestoroch pod kostolom, kde bola aj katechetická škola," dozvedáme sa od Martina, ktorý začal spoznávať jednoduché podmienky života. Zdôrazňuje však, že sa tu cítil veľmi dobre, aj napriek tomu, že počas svojho pobytu spával len na matraci a nepoznal teplú vodu. "Tiekla len studená, ale celý deň. Niekde totiž netečie ani toľko," spokojne dopĺňa.
"Vstával som okolo siedmej ráno. Nasledovala spoločná modlitba a svätá omša s ostatnými animátormi. Potom prichádzali deti," dozvedáme sa denný program misijného dobrovoľníka.

Videl som ozajstnú chudobu
"Tábor mal svoju tému: Ďakujem za život a každý deň podobné podtémy. O nich boli pre deti pripravené scénky. Ich úlohou bolo odovzdať posolstvo viery, ktoré si deti ľahko zapamätali. Takáto katechizácia bola vždy doplnená piesňou dňa. Mojou úlohou bolo venovať sa deťom, hrať sa s nimi, viesť aktivity v tábore. Spolu ich bolo stoštyridsať, v jednotlivých skupinkách okolo dvadsaťosem. Animátorov je málo, na jednu skupinu asi traja. Naša slovenská viedla štyri pracovné dielne. Vyrábali sme kvety z papiera, maľovali ho a lepili na fľaše, z ktorých sme vytvárali svietniky. V ďalšej dielni sme kreslili na kamene či robili retiazky z goráliek," rozhovoril sa Martin a odpovedá na našu otázku o tom, aké sú ukrajinské deti.
"Sú také ako naše, ale viac chudobné. Vidno, že mnohé pochádzajú zo zlých rodinných podmienok. Okrem toho sú skromnejšie. Najťažšie bolo zapojiť ich do spoločnej hry. Najradšej sa zabávali dvaja - traja, stačila im lopta a tešili sa z toho, že sa vôbec môžu hrať. V Ukrajine sú veľmi viditeľné sociálne rozdiely. V mestách chudobu až tak nevnímate, na dedine je to pravý opak. V tomto sme mali v mestskom tábore výhodu, pretože sme žili v dobrých podmienkach a nemali sa zle. V tábore na dedine je to ťažšie. Je tam problém s vodou či sociálnymi zariadeniami. Okrem toho v ňom deti zostávali aj nocovať, čo bolo pre animátorov veľmi náročné. V našom tábore v Ľvove chodili deti o piatej poobede domov, to znamená, že sme mali viac času pre seba," dopĺňa Martin a ďalej rozpráva o svojich skúsenostiach s ozajstnou chudobou.
"Viackrát som si všimol, že v meste zastalo auto s potravinami pre chudobných., Prišli a mohli sa najesť z toho, čo tu dostali. V Ukrajine ešte nie sú vybudované dobré sociálne štruktúry, chýbajú detské domovy a mnohí ľudia, mladí aj deti, žijú na ulici," spomína Martin na horšiu stránku svojho pobytu.

Cikavý je zaujímavý
"Na druhej strane, Ukrajinci sú oproti nám omnoho otvorenejší a temperamentnejší. Myslím, že nemajú toľko predsudkov a nehanbia sa vyjadriť svoj názor. Premávajú tam tzv. "maršrutky", čo sú maličké autobusy. Cestný poriadok nepoužívajú. Stačí, ak pri ceste kývnete rukou, autobus zastane a nasadnete. Je normálne, že ľudia nastupovali zadnými dverami, dopredu poslali peniaze za lístok a rovnako sa im vrátil výdavok. Električky boli staré a často sa kazili. Riadili ich ženy a keďže väčšina ciest v meste nie je asfaltová, ale pokrytá dlažbou, cesta dopravným prostriedkom bola dosť "hrkavá"," navodí Martin veselšiu atmosféru a ďalej spomína na ukrajinskú kuchyňu.
"Vo všetkom bol kôpor, ešte aj v chlebe. Takmer ku všetkým jedlám podávajú smotanu. Veľa používajú zemiaky a šaláty. Samozrejme, musím spomenúť boršč. Chutilo mi," zakončuje spomienky na stravu a spomína na ukrajinčinu a úsmevné príhody s ňou spojené.
"Ak poviete slovenské slovo pozor, môžete Ukrajincov uraziť. U nich má tento pojem negatívny význam. Povedia ho vtedy, ak chcú niekoho morálne ponížiť, zahanbiť. Ukrajinské slovo cikavý znamená zaujímavý, naše hej znamená gay (smiech). Ich reč nepozná písmeno g. Hovoria fotohrafovať, orihinálny," dozvedáme sa zaujímavosti z jazykového okienka.

Misie sú o dávaní
"Rozdiel je aj v chápaní viery," začína Martin rozprávať o svojej ďalšej skúsenosti počas pobytu v Ukrajine.
"Prevláda pravoslávna a grékokatolícka cirkev. Ľudia sú oveľa nábožnejší. Nemajú problém prežehnať sa na verejnosti. Je normálne, že rehoľná sestra nemusí v autobuse platiť cestovný lístok. Majú veľa kostolov, o ktoré sa starajú. Videl som množstvo krásnych ikon. Takéto veci si veľmi vážia. To, čo prežívajú vo svojom duchovnom živote, dávajú viac navonok. Mám pocit, akoby ich viera vychádzala viac zo srdca," hovorí o svojich skúsenostiach a pocitoch mladý muž Martin.
Zaujíma nás, prečo sa vôbec rozhodol prežiť časť svojich prázdnin ako misijný dobrovoľník. "Ak niekto vo svojom vnútri cíti, že by chcel pomáhať a možno ísť raz na misie, takýto pobyt mu môže dať na túto otázku odpoveď. Tu vidíte ako misionári žijú, a preto sa môžete lepšie rozhodnúť," dozvedáme sa zámer Martinovho pobytu a ešte čosi viac zo života misionárov.
"Na misiách nejde o to, aby ste urobili veľké zmeny. Najdôležitejšie je, že sa s týmito ľuďmi, nech ste kdekoľvek, učíte žiť. Musíte byť pri nich aj s ich trápením a starosťami. Misionári sa úplne dávajú druhým, a tak, ak by chcel ísť niekto medzi nich preto, aby niečo získal, nech radšej nejde. Misie sú o dávaní, avšak v konečnom dôsledku, možno paradoxne, získate viac ako ste dali," dozvedáme sa o skúsenostiach, ktoré sa ťažko chápu, kým ich človek sám nezažije.
"Ak ťa tam nič nevolá, tak nechoď. Ak cítiť, že chceš pomáhať, choď a zistíš odpoveď. Aj ja som ju našiel. Zároveň som si uvedomil, že pomáhať treba aj na Slovensku. Misionárom môžete byť aj vo svojej vlastnej krajine alebo rodine. Spoznal som inú kultúru a ľudí, naučil som sa komunikovať. Pobyt v Ukrajine mi otvoril nové obzory a ak to bude možné, rád by som tam ešte vrátil," povedal na záver Martin.