Zahral mi na gajdy v centre mesta

Prvé stretnutie s gajdami
Peter sa ku gajdám dostal pred siedmimi rokmi, a to úplnou náhodou. V Oravskej Polhore zomrel Jozef Zboroň, vynikajúci gajdoš a cechmajster, s ktorým spieval a hrával na heligónke. Hľadali zaň náhradu, a ako to medzi muzikantmi býva, fľaška sa dala na stôl, zobral gajdy, zahral a bolo. Od J. Zboroňa sa veľa naučil, odkukal techniku hrania a keď sa pominul, začal sa učiť sám podľa sluchu a nahrávok piesní.

Vyrobiť gajdy chce trpezlivosť a čas
Na Slovensku existuje gajdošský cech, ktorý má svoje presné pravidlá. Medzi gajdošmi sú tri stupne - učeň, tovariš a majster. Kto chce dosiahnuť najvyšší, musí gajdy vyrobiť alebo aspoň na ne vedieť hrať. Peter je teraz tovariš, ale gajdy sa vyrábať nechystá. Ako hovorí, vyžaduje si to veľkú trpezlivosť a hlavne čas. Ak chce byť majstrom, musí si počkať, kým bude mať 21 rokov, potom sa zúčastniť na festivale Gajdošské fašiangy v Malej a Veľkej Lehote, prejsť týmito dedinami, hrať pritom na gajdy a čakať, či mu niekto niečo dá - napríklad slaninu a podobne. Ak sa tak stane, gajdošský cech ho povýši na majstra, čo znamená, že budem môcť učiť učňov hrať na gajdy.

Píšťala, piskor, koža...
V našej krajine máme päť majstrov, ktorí gajdy aj vyrábajú a štyri druhy tohto nástroja. Vždy sa od seba v niečom líšia a majú svoje špecifiká - podľa regiónu, kde sa vyskytujú. Oravské gajdy sú dvojhlasné a najjednoduchšie v celej Európe.
Majú chlipák, do ktorého sa fúka a hlavnú píšťalu gajdicu, odkiaľ vychádza prvý tón. V nej je piskor - duša gájd - vďaka ktorému vzniká tón. Potom je to burdónová píšťala, nazývaná aj huk, pre druhý basový tón a vzduchový rezervoár alebo koža. Ten je na začiatku potrebné naplniť vzduchom z pľúc a počas hry v ňom neustále udržiavať a regulovať tlak. Potom už len stačí vyhrať na píšťale prstami melódiu a gajdy vydávajú svoj typický tón.

Hrá podľa sluchu
Pri hre na gajdy Peter noty nepoužíva. Nevie podľa nich hrať. Riadi sa sluchom a improvizuje. Gajdy popri husliach, s ktorými väčšinou hrajú, majú za úlohu byť akousi ozdobou, vytvárať kontru.
Na Slovensku neexistuje hudobná škola, v ktorej by vyslovene učili ľudovú hudbu. Takýto projekt ale vytvorili Poliaci a je zaujímavé, že z pätnástich prihlásených skončili dvaja. Svedčí to o tom, že aj keď môže ovládanie ľudových nástrojom vyzerať ľahko, opak je pravdou.
Ani pre Peťa to vždy nebolo jednoduché. Tento mladý chalanisko ale presvedčivo hovorí, že treba vydržať a keď prejde najväčšie kríza, potom už bude dobre. To platí aj pri gajdách. Ak človek premôže sám seba, zaprie sa a neodloží ich nabok, zvykne si, vydrží a gajdy mu zostanú.

Gajdy si nevážime
Podľa Peťa si ľudia gajdy nevážia. Neuvedomujú si, že sú našou tradíciou, našou kultúrou. Na Orave sú gajdoši len v Oravskej Polhore a Sihelnom. Každoročne v septembri organizujú Gajdovačku, ktorú možno prirovnať k podujatiu v českých Strakoniciach, čo je najväčší európsky festival. Tam ale príde na večerný program päťtisíc ľudí a na Orave na hlavný štyridsať. Peťo hovorí, že je škoda, že si nevieme zobrať gajdy za svoje. Čo môžeme proti tomu robiť?
"My - gajdoši - ich môžeme zveľaďovať, ostatné je ale na ľuďoch," zakončí presvedčivo a na parkovisku v centre mesta mi predvedie malé gajdošské predstavenie...