Zážitok číslo 1
Po štyroch dňoch maturitného skúšania prišiel konečne piatok. Bol to deň odovzdávania vysvedčení spojený so záverečnou rozlúčkou a definitívnym odchodom žiakov zo školy. Ráno bol vestibul plný mojich študentov - vyobliekaných chlapcov pod kravatami... a keď som vošla do školy... nooo.... všetci začali tlieskať... Bol to taký zvláštny pocit... nečakaný... ale priznávam, že pekný... až sa mi zdalo akoby z filmu ... Potom ma pristavil jeden z nich, Martin, ktorý večne frflal, že na ňom sedím a povedal mi: „Ďakujeme, že ste nás prinútili učiť sa. Inak by sme asi nezmaturovali..." Povedala som im, že aj oni mňa potešili a že boli dobrí a že aby to s oslavou príliš neprehnali ... Tí chalani totiž za pol roka naozaj dokázali viac, ako som možno sama od nich na začiatku očakávala... Začali sa učiť, písať poznámky, pýtať sa, a to všetko preto, lebo chceli ísť maturovať... Zvládli to a v tom momente, keď tlieskali, bolo nám všetkým jasné, že to nie je za ústupky, za znižovanie latky alebo prižmúrené oči na maturite... Ten potlesk bol odmenou za prísnosť, za drinu, za to, že som nepopustila, za náročnosť... ale v prvom rade... ten potlesk nepatril len mne, ale aj im - chalanom z 2. F, ktorí sa prekonali a možno prvýkrát v živote mali pocit, že dokázali niečo veľké... Naozaj to bol pekný zážitok...
Zážitok číslo 2
Dnes som mala hodinu s prváčikmi v 1.B. Od začiatku roku som ich učila jednu hodinu do týždňa, ale kvôli iným pracovným povinnostiam to bolo dnes naposledy a od budúceho týždňa ma nahradí iná učiteľka. „Dnešná hodina je výnimočná," povedala som im na začiatku. Čakalo nás totiž vyhodnotenie triednej súťaže. Spoločne sme vybrali najlepších, rozdali odmeny a zatlieskali. A potom som tým deťúrencom medzi rečou povedala, že mám s nimi poslednú hodinu a že ich už nebudem učiť... „A to vás už nikdy neuvidíme?" spýtala sa ma malá Michalka. „Ale iste áno, Miška," povedala som jej a... Vtedy mi asi piati z nich začali na hodine plakať... A bolo to pre mňa rovnako nečakané, ako vtedy pred štyrmi rokmi...
Záver?
No asi len toľko, že ak je učiteľské povolanie čoraz ťažšie (kto nevyskúšal nevie... pozn. pre tých, ktorí vravia: Čo vy chcete, veď máte stále prázdniny), aj takéto chvíle medzi žiakmi sú snáď dôvodom naďalej sa s tými deckami trápiť... Ja som dnes napriek tomu zavesila učiteľstvo na nejaký čas na klinec... Neviem, či sa vrátim... Možno raz... Možno práve kvôli chalanom z 2. F a prvákom z 1. B... Dovtedy držím všetkým kolegom od katedry palce a prajem im tých najšikovnejších maturantov a tých najlepších prváčikov... Tí moji takí naozaj boli...
