Z Francúzska do celého sveta
Tieto slová povedala Dolnokubínčanka Silvia Pisarčíková, ktorá sa pred štyrmi mesiacmi vrátila zo škótskeho mesta Inverness, kde od januára 2005 žila a pracovala v celosvetovej komunite Archa. Je to komunita, v ktorej spoločne žijú zdraví a mentálne postihnutí v domoch rodinného typu. Toto spoločenstvo založil v roku 1964 Jean Vanier, ktorý zobral z ústavu dvoch mužov s mentálnym postihnutím a rozhodol sa s nimi žiť ako v rodine. Odvtedy sa domy Archy rozšírili po celom svete a dnes ich nájdeme v takmer 140 krajinách. Silvia, ktorá sa momentálne v Špeciálnej škole pre žiakov s telesným postihnutím v Dolnom Kubíne venuje štyrom školákom s autizmom, nám o živote v tejto komunite, ľudskej duši, priateľstve, náročnej práci, ale aj o spoznávaní samého seba porozprávala viac.
Život s postihnutými
"O Arche som počula už počas môjho štúdia špeciálnej pedagogiky. Po 6 rokoch praxe v tejto oblasti som sa napokon rozhodla, že aj ja pôjdem do takejto komunity. Dvakrát som ju navštívila v Poľsku, videla život v nej a veľmi sa mi tam páčilo. Nakoniec som sa rozhodla vycestovať do Škótska, kde som zostala tri roky a 6 mesiacov. Uvedomovala som si, že ma táto skúsenosť môže obohatiť profesionálne, osobnostne aj duchovne. Z predchádzajúcej praxe som poznala život v ústavoch pre postihnutých a lámalo mi to srdce. Sú totiž veľmi neosobné a ľudia v nich nemajú takmer žiadnu životnú perspektivu. V zariadeniach pre mentálne či telesne postihnuté deti je situácia o trochu lepšia , no po dosiahnutí veku dospelosti niektorý zostávajú pri rodičoch. Tí sa však pýtajú, čo bude s ich deťmi, keď sa oni pominú. Ako sa začlenia do spoločnosti? Chcela som vedieť, či je možné, aby fungoval aj iný spôsob pre život mentálne postihnutých a aké to je byť s nimi 24 hodín denne. V Arche totiž zdraví mladí ľudia nie sú pre nich terapeuti či pomocníci pri veciach, ktoré sami nedokážu zvládnuť, ale my – asistenti - sme s nimi vytvárali hlboké priateľstvá a prijímali ich ako jedných z nás. Zistila som, že táto skúsenosť veľmi obohatila aj môj vnútorný svet a pohľad na život.
Deň v Arche
Práca v Arche sa nedá porovnať s bežným zamestnaním. Tam človek neprichádza na osem hodín, a potom ide domov. Na tomto mieste s mentálne postihnutými žijete celý deň. Dobrovoľníci, ktorí tam prichádzajú, nie sú pracovný personál, ktorý musí splniť, čo mu nakáže šéf. Sú to ľudia, ktorí prídu a urobia záväzok, že budú určitý čas žiť s mentálne postihnutými a ostatnými mladými ľuďmi tvoriacimi komunitu. Ja som bývala v dome so šiestimi mentálne postihnutými ľuďmi - najmladšia mala 30 rokov, najstarší 72. Niektorí z nich boli aj na invalidnom vozíku či s viacnásobným postihnutím. V priebehu troch rokov sa v našom dome vystriedalo niekoľko mladých ľudí z celého sveta, ktorí sa stali súčasťou nášho spoločného tímu. Nič nebolo striktne rozdelené, všetci sme sa snažili robiť denné povinnosti spoločne. Život v Arche pripomína rodinu. Deň sme začínali modlitbou a raňajkami. Potom sme si urobili plán dňa a pokračovali v osobnej rannej hygiene. Každý z nás mal na starosti jedného postihnutého, ktorému sa osobne venoval. Každý z nich mal svoju vlastnú izbu, niektorý potrebovali na hygienu hodinu, iný menej, ďalší len jemne zaklopať na dvere a zobudiť. Všetko je veľmi individuálne, presne tak, ako v prípade nás zdravých. U nás je v mnohých ústavoch vyhradený deň, kedy sa napríklad všetci kúpu a musia to urobiť presne vtedy a v stanovenom čase. Tu je to o osobných potrebách, o rešpektovaní voľby a hodnoty človeka s postihnutím. Potom odchádzali do chránených dielní, kde vyrábali napríklad sviečky, výrobky z dreva a podobne, za čo dostávali aj plat. Pre ťažšie postihnutých a starších boli pripravené pracovné terapie. My – asistenti – sme zatiaľ robili všetko potrebné pre chod komunitného domu – nákupy, upratovanie, pranie, sprevádzanie ľudí k lekárovi , vybavenie pošty a podobne. Popoludní nás čakal oddychový program, niektorých varenie večere, príprava spoločného stola a o šiestej večera, ktorá je v Arche veľmi dôležitou časťou dňa. Pre vonkajších pozorovateľov sa môže zdať až veľmi slávnostná, za prestretým, okrúhlym stolom. No pre nás sme aj tým vyjadrovali dôležitosť spoločného stretnutia. Pri jedle sa všetci rozprávajú, zdieľajú zážitky z dňa. S tými, ktorí nedokážu hovoriť, sme komunikovali inými spôsobmi a hľadali cesty, pomocou ktorých dokázali vyjadriť, čo chcú.
Oni nám dávajú viac
Keď som do Archy prišla, mala som pocit, že to ani nie je skutočnosť. Videla som, že tam majú k mentálne postihnutým úplne iný prístup ako som zažila v niektorých zariadeniach na Slovensku. Vzťahy medzi nimi a zdravými boli také prirodzené, že po pár dňoch som už ani nerozoznávala, kto je zdraví a kto nie. Všetko je zamerané na postihnutých, ktorí tvoria jadro komunity. Sú tam šťastní a ja som si začala uvedomovať, že v skutočnosti naučia veľa vecí oni mňa a nie ja ich. To, čo vám takýto ľudia dokážu dať, je omnoho vzácnejšie. Naučia vás vnímať svet akosi hlbšie a vy si uvedomíte, že nie je dôležité to, aké máte postavenie, titul, dom či auto, ale to, či ste ochotní na chvíľu postáť, porozprávať sa, mať ich rád a prijať ich lásku. V Škótsku som si vytvorila veľmi hlboký priateľský vzťah s Kerry, 30 - ročnou ženou s autizmom, ktorá nedokázala rozprávať a potrebovala veľa starostlivosti s bežnými činnosťami počas dňa ako napríklad kúpanie, prebaľovanie, obliekanie, pomoc pri jedení a podobne. Paradoxne ma však ona naučila, ako mám vnímať svet a ľudí okolo mňa. Dovolila mi priblížiť sa k nej – nielen vnútorne, ale myslím aj na fyzickú vzdialenosť, ktorú si títo ľudia veľmi strážia – a tým mi ukázala, nakoľko a ako sa mám približovať aj k ostatným i zdravým. Vedela naznačiť, čo jej vyhovuje a čo nie. V tej chvíli som mohla zahodiť všetky knihy o autizme a učiť sa priamo od nej. Títo ľudia ma naučili brať ostatných takých, akí sú a naučiť sa prijímať aj seba samú takú, aká som.
Nájsť samého seba
Do Archy prichádzajú dobrovoľníci z celého sveta. Aj vďaka tomu sa mi ľahšie podarilo zvládnuť anglický jazyk. Keď som prišla do Škótska, pomohli mi ich preklady slovíčok do češtiny, ruštiny či poľštiny. Štyri komunitné domy v Inverness má na starosti ďalší Dolnokubínčan Peter Drozd, ktorému sa podarilo nadviazať kontakt aj s Katolíckou univerzitou v Ružomberku, odkiaľ k nám prichádzali na ročný študijný pobyt študenti sociálnej práce. Archa je úžasné miesto pre mladých ľudí, ktorí ešte presne nevedia, čo chcú v živote robiť. Tu nájdu samých seba a odchádzajú zmenení. Okrem toho sa naučia veľa praktických činností, ktoré v komunite robia. Do Archy by sa mali prísť pozrieť aj odborníci, ktorí pracujú s mentálne postihnutými, pretože tu uvidia a spoznajú iný prístup ako môžeme vidieť v zariadeniach na Slovensku. Potom sa na svoju prácu pozerajú úplne inak. Kto prišiel do Archy preto, aby sa naučil jazyk a spoznal Škótsko, odišiel sklamaný. Toto nemôže byť pravý dôvod, prečo tu človek príde. Niektorý po čase zistili, že takáto práca a život s mentálne postihnutými nie je pre nich a dobrovoľne odišli. Je to totiž náročné. Na druhej strane sa netreba báť ísť do takejto komunity, každý by sa ale na to mal aspoň z časti pripraviť.
Cítia tak ako my
Aký majú mentálne postihnutí svet? Vo svojej podstate presne taký ako my. Aj oni ho dokážu prežiť plnohodnotne, ak im na to vytvoríme podmienky. Ľudia s Dawnovým syndrómom sa všeobecne nedožívajú veľa rokov, tam sme ale mali až 64-ročného. To je znak, že aj oni, ak majú nejaký cieľ, pre ktorý každý deň vstávajú do dňa, žijú šťastne a dlhšie. Aj oni cítia to, čo my. Majú tie isté túžby. Mnohé ženy ťažko znášajú, že pre svoje postihnutie nemajú životného partnera a tiež majú silný cit materstva. Vedia sa zaľúbiť, trpieť, keď ich niekto opustí, a naopak dať šancu na zblíženie sa a vytvorenie priateľstiev. Ich svet, na rozdiel od nášho, je ale hlbší, zbavený toho, ako vyzerám, čím som a čo mám. V tomto je iný, a práve to sa od mentálne postihnutých môžeme stále učiť.
Archa aj na Slovensku?
Do Škótska som odchádzala s tým, že v Arche zostanem rok. Nakoniec boli z toho viac ako tri, kým som sa rozhodla vrátiť. Táto práca bola náročná a robiť ju stále stopercentne, bolo pre mňa veľmi vyčerpávajúce. Našla som si tam veľa blízkych a priateľov - medzi asistentmi aj postihnutými - uvedomila som si však, hlavne vtedy, keď zomrel už spomínaný Cathol s Dawnovým syndrómom, že ani tieto vzťahy nie sú trvalé. Chýbala mi rodina, priatelia na Slovensku a naša krajina. Okrem toho viem, že aj tu je stále dosť postihnutých, ktorí potrebujú pomoc. Aj na Slovensku sú už nejaké snahy o založenie Archy. Rozmýšľam, ako by sa v tomto smere dalo pomôcť a vytvoriť aj tu takúto komunitu. Práca s postihnutými deťmi ma veľmi baví. Stále sa však pýtam, čo s nimi bude, keď dospejú. Nestačí totiž, aby sme ich naučili písať a čítať, potrebujú sa začleniť do spoločnosti. V tomto im musíme pomôcť, a preto sa stretávam aj s rodičmi postihnutých detí a spoločne hľadáme riešenie. Veríme, že sa nám to podarí."
