V jednu krásnu tohtoročnú aprílovú nedeľu sme sa spolu s manželkou vybrali na výlet do Vysokých Tatier. Vzhľadom na uzatvorenie väčšiny dolín sme sa vybrali na krátku túru zo Štrbského plesa smerom na Popradské pleso. Dá sa povedať, že na tom nie je nič nezvyčajné, nakoľko túto veľmi jednoduchú túru absolvuje ročne niekoľko tisíc ľudí. Mňa však na tomto výlete zaujala jedna vec, ktoré vo mne vyvolala dosť nepríjemné pocity, spojené až s absolútnou nechuťou navštíviť v dohľadnej budúcnosti uvedené miesta. Z uvedeného dôvodu pociťujem potrebu sa s týmito pocitmi podeliť.
Hneď po vstupe do Národnej prírodnej rezervácie Vysoké Tatry sme si so zaujatím čítali rôzne informácie, ktoré poskytovali informačné tabule, osadené pozdĺž celého chodníka zo Štrbského plesa na Popradské pleso. Najviac ma zaujala zvlášť jedna tabuľa, ktorá v nadpise hlásala: "Les nie sú iba stromy". Je to vlastne jedno z hesiel ochranárov v boji proti ťaženiu dreva v prírodných rezerváciách v národných parkoch.
Čo, ale nasledovalo za touto tabuľou? Po krátkej chvíli, keď sme postupovali ďalej tatranským chodníkom som sa presvedčil, že informácia na tabuli je pravdivá. Svojou činnosťou ma o tom presvedčili lesníci, pri spracovávaní veternej, lykožrútovej a neviem ešte akej kalamity. To čo sme videli sa nepodobalo na to, čo si pod pojmom les predstavuje väčšina ľudskej populácie. Nechcem teraz vyvolávať vášne o tom, či sa v rezervácii má hospodársky spracovať kalamita alebo nie. Zaujal a zároveň šokoval ma spôsob odstraňovania kalamity a následný stav po spracovaní dreva. Národná rezervácia Vysoké Tatry vyzerala na tomto mieste ako hospodársky les po holorube. Predchádzajúcu existenciu stromov dokazovali len množstvá kôp z navŕšených orezaných konárov a všeobecný neporiadok. Teda skutočne v duchu hesla, že les to nie sú iba stromy... Tie tam neboli. A nič, čo by živú prírodu pripomínalo. To čo som videl, vlastne moju predstavu o národnej rezervácii riadne zmenilo. Pováľané stromy po akejkoľvek kalamite by som v pohode zniesol, veď je to prejav prírody, ale drevárske pracovisko v národnom parku len ťažko. Keď stromy v dôsledku rôznych kalamít už neboli vo vertikálnej polohe, tak v duchu hesla z tabule boli lesníkmi poupratované ako v mestskom parku. Bordel predsa v rezervácii nestrpíme... Na definiícii lesa v duchu hesla "Les to nie sú iba stromy" sa predsa nič nezmenilo. No neviem, či sa pri tomto myslelo aj na všetky ostatné živočíchy a rastliny, ktorých les je domovom.
Toto je Národná rezervácia.
Les to nie sú iba stromy,
alebo, les to sú aj stromy. Ešteže pri ďalšom postupe smerom k Popradskému plesu prejavy aktivity naších lesníkov ubúdalo. Celkovo ma však neiritoval len stav rezervácie, ale aj prístup ostatných ľudí k prírode. Ako býva mojím zvykom, odchádzal som z výletu obťažkaný plastovými fľašami a iným odpadom.
Snehová pokrývka v polovici apríla.
Zaslúžime si túto krásu?
Môj pesimizmus zo začiatku túry trochu vyprchal po dosiahnutí určitej úrovne nadmorskej výšky, kde aktivita lesníkov už nesiahala a kde sme sa aj v polovici apríla mohli pokochať snehovou pokrývkou a poohadzovať sa snehom (v Košiciach v tom čase bola horúčava). Príroda v tejto časti Vysokých Tatier začínala vyzerať ako skutočná príroda. No môj optimizmus a zážitok z krás Slovenska dlho netrval. Bolo potrebné sa vrátiť späť na Štrbské pleso. To znamenalo opäť prejsť cez niečo, čo rezerváciu nepripomínalo. Pri pohľade na tú spúšť, ktorú zanechal človek, som si nutne musel položiť otázku: Zaslúžime si to, čo nám bolo zverené? Nech si každý na túto otázku odpovie sám.
