Aj my sme kedysi mali záhradku, nie veľkú, ale dokázali sme na nej vypestovať dostatok úrody, ktorá nás bola schopná zásobovať viac ako polovicu zimy. S rodičmi aj bratom som tam chodieval pravidelne, no najmä vtedy, ak bolo sucho a chodili sme polievať vyčnievajúce výhonky, alebo okopávať zatvrdnutú pôdu okolo zemiakov a riadkov vysadenej mrkvy, petržlenu či uhoriek. A samozrejme, najlepší pocit bol pri zbere úrody.
Ako dieťa (nie žeby som sa teraz považoval za stopercentne dospelého) som si ešte neuvedomoval, akú vzácnosť a poklad mi rodičia vtedy vštepovali a dávali. Samozrejme, vedel som o účele našich výletov do záhrady aj o tom, čo nám môže príroda, zem, no najmä naša vlastná práca ponúknuť. No až teraz zisťujem, ako to všetko obohatilo moje detstvo a koniec koncov, aj celú moju osobnosť.
V prírode je harmónia, panuje tam súlad a neustále sa tam ustaľuje dynamická rovnováha. Pobyt v prírode mi do podvedomia dodával vnútorný pokoj a radosť.
Našu rodinu spájala spoločná aktivita, nielenže sme boli pri sebe fyzicky, ale často sme pomáhali tomu, kto pomoc pri svojej činnosti potreboval, vládla tam spolupatričnosť.
Zistil som hodnotu práce aj to, že v živote nič nie je zadarmo a aj keď sú výsledky našej práce veľakrát neznáme, pozitívny výsledok sa predsa len kdesi a kedysi dostaví.
Je možné, že práve tam sa zrodila moja záľuba v rastlinách a koniec koncov aj v celej botanike.
Tí ľudia, ktorí v ten jarný deň okopávali svoje záhradky a políčka vo mne prebudili dieťa, vyvolané spomienky zaniesli do mojej duše pocit radosti a šťastia a ja som v mysli bol schopný vysloviť len jedno slovo... „ďakujem“.
