Koľkokrát som ťa o niečo prosila? Zrejme miliónkrát. Často si mi moju túžbu splnil a často si ma donútil, pracovať, myslieť, pomáhať, aby to, čo sa zrodilo v mojej hlavičke bolo naplnené. Ja viem, že si ma vždy posmeľoval, hovoril, aby som sa nevzdávala. Niekedy mi to vyšlo a inokedy nie.
Verím v teba a verím aj v to, že by si nikomu do života nevniesol toľko zlých myšlienok a skutkov, že by ich nedokázal zvládnuť. Ale prečo mi teda nakladáš aj dnes? Môj život je teraz plný trápenia a bolesti. Plný vecí, ktoré som pokazila, robím zle a vecí, ktoré zatiaľ nedokážem.
Bože, dnes mám jediné prianie. Prianie nad všetky, ktoré si teraz odo mňa počul. Také, ktoré sa ťažko plní, také, ktoré sa ťažko už len vysloví a následne počúva. Také, ktoré môžeš zvládnuť len Ty.
Prosím, preber k životu môjho anjelika. Prosím, šepni mu do uška, že existujú dobrý ľudia. Prosím, povedz mu, že na svete ho čaká aj šťastie, že nebude sám. Prosím, ukáž mu v tom jeho sne, ktorý teraz sníva, že život má zmysel. Neber si ho k sebe. Sú ľudia, ktorí o neho nechcú prísť. Nebuď k nám, ktorí ho milujeme nespravodlivý. Prosím, ukáž mu šťastie života a nového dňa, ktorý prežije s nami, so mnou, s rodinou.
A teraz sa bojím, moje srdce puká žialom. Moje srdce sa mení na tuhý, škaredý kameň. Má pocit, že stráca jedného anjela, kvôli ktorému žilo úsmevom. Nechce, nechce sa ho vzdať a dúfa, že práve Ty, Bože, mu pomôžeš.
Nad moju hlavu sa ťahá čierny oblak. Prináša búrku, hrmenie a ťažkosti. Stále sa zväčšuje a nechce odísť. Nechce slnku dovoliť žiariť. Nechce prepustiť jeho lúče, chce vládnuť, možno už navždy. Možno sa slniečku už nepodarí presvietiť to veľké čierno. Preto, Bože, zobuď mi anjelika, aby odtiahol mráčik. Aby bolo svetielko, aspoň maličké, a aby sme ho mohli nazvať – Nádej.
Bože, prosím, nedovoľ mu opustiť tento svet. Nech už na ňom urobil čokoľvek, pomôžem mu usmievať sa a veriť. Toľko sme toho už zvládli, toľko sme spolu za ten krátky čas pretrpeli, toľko sme si pomáhali... Prosím, nechaj mi ho. Prosím, daj mu život.....
