Zakladateľ – človek. Rútim sa do neznáma. Neviem, čo ma čaká... Každý strach je strachom z toho, čo príde, nastane, bude. Niečo, čo by sa mohlo, ale nemusí sa odohrať. Niečo, čo je ďaleké a neviem si to predstaviť. Niečo zatiaľ mimo mňa. Predo mnou. Niečo, čo v priebehu pár sekúnd len príde a už sa neodstane, navždy sa stane minulosťou a poznačí. Zanechá ranu, myšlienku alebo sa vytratí.
Phobhios straxoss, choroba, ktorá prichádza vekom. Zlaté, bezstarostné mladunké očká, pozerajúce sa na svet, na dnešok, túto sekundu, nečakajúce, na to, čo príde. Nepoznajúce ten pocit, keď zovrie žalúdok a je načase priznať si – Mám strach. – Pribúdajúcim vekom, pribúdajú skúsenosti. Pribúda zlo i dobro, ktoré poznačilo náš život a pohľad naň. Pomaly začíname myslieť na to, čo sa stane, keď... Čo bude nasledovať ak... Čo bude, nebude. Myšlienky, ktoré nás odrádzajú, lebo rozmýšľame dopredu, keď sa snažíme zvážiť všetky možnosti a vyvodiť, čo sa stane ak sa to, na čo sa práve chystám uskutoční.
Deti, tí krpci, ktorí ešte nemyslia to majú ľahšie. Nevyvodzujú si závery. Vlastne to ani nedokážu. Konajú pudovo. V situácii, v ktorej sa vyskytnú si hľadajú vlastné riešenie, aj keď častokrát nesprávne alebo sa opýtajú dospelých. Sú nevinné. Strachu sa učia na základe svojich skutkov, pokarhaní, bolesti... Ničí sa tým ich bezstarostnosť a vyvíja ich myseľ. Ukazujeme im, učíme ich premýšľať a vyvodiť si najlepšie riešenie. Riešenie, ktoré ich na ceste životným labyrintom posunie ďalej a my sa im snažíme vždy pomôcť, aby si vybrali ľahšiu cestu, na ktorej ich strach čaká v čo najmenšej miere.
BOJím sa. BOJovať. Aké blízke slová. Nesmiem prepásť šancu. Nenechám vždy napredovať myšlienky, čo ak, nedajbože, pred skutkami. Rozmýšľať, báť sa, konať. Na zamyslenie. Nebáť sa dopredu. Na strach je čas! Ak neskúsiš, nevieš, nemáš sa čoho báť.
