Čo je to šťastie a v čom sa vlastne skrýva? Koľko a čoho potrebuje človek, aby povedal som šťastný? Čo vlastne znamenajú slová mám šťastie a som šťastný?
Podľa mňa na tomto svete je skutočne šťastných len málo ľudí. Sú to práve tí, ktorí vidia šťastie aj v povedanom slove a nielen padajúcej hviezde.
Minule som sa prechádzala po malých uličkách, mrazivý vietor fúkal a hneval sa na mňa. „Hej, vetríček prestaň, prosím. Snažím sa premýšľať, nedovoľuješ mi to.“ Nechcel ma počúvať ani po mojom prosení. A teraz som si spomenula, čo ak mi práve vtedy moje šťastie zobral? Čo ak na ukradnutie šťastia stačí aj obyčajný vietor? Čo ak je šťastie niečo úplne krehké, iba smietka, ktorú nechtiac zmetieme, lebo ju pokladáme za obyčajnú a nepotrebnú, len prekážajúcu, špinu? Čo ak je to snehová vločka, ktorá nám pristála na nose? Tá sa predsa rýchlo roztopí, prídu teplejšie dni a zmizne všetok sneh. Čo ak sa šťastie ukrýva v slnečných lúčoch? Ale veď ani tie tu nie sú večne. Aj slnko večer zapadá a vychádza mesiac. Čo ak je šťastie práve vyjdenie mesiaca? Lenže aj ten sa stráca a stráca sa každý deň. Čo ak sú šťastím kvietky? Ale aj tie predsa umierajú, zvädnú.
Aj šťastie je také vrtké, nesadá si na toho, kto si ho zaslúži, sadne si na toho, kto ho chce vidieť.
Spomínam si na ten čas pred týždňom. Bola som smutná a mojim očiam stačil už iba malý krôčik k plaču. Vtedy som uvidela dievčatko, usmialo sa a aj napriek tomu, že vonku bola veľká zima, triasla sa a ponáhľala sa s mamičkou domov, videla som v jej očiach šťastie.
Je smutné, že čím sme starší, tým menej šťastia vidíme. Detským očkám stačí pre pocit úplného šťastia aj objatie mamy. A nám? Stačí im, keď nájdu stratenú hračku, keď sa majú s kým hrať, keď napadne prvý sneh alebo je konečne teplo a môžu sa ísť kúpať. Je škoda, že v týchto veciach nevidia šťastie aj dospelý, je mi ľúto, že vidia viac starostí ako toho pekného.
Hľadáme šťastie...
A pritom ho máme...len je pre nás akosi neviditeľné.
Ja ho mám. Mojím šťastím je...ale to je už iný príbeh...
