reklama

Tá druhá...

Ráno ako každé iné. Zasa vstať, naraňajkovať sa, zabaliť veci, zaprosiť, aby už bol piatok a pobrať sa do školy. Každodenná rutina opakujúca sa dokola. Už som na ňu zvyknutá. No dnes sa niečím zmenila.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Šesť hodín, hrozné zvonenie budíka a moje oči ešte túžiace po spánku. No, čo už narobím? Neostáva mi iné, len vstať. Po chvíli, keď som sa konečne prebrala, zapínam televízor a snažím sa zistiť, čo hodím na seba. Neviem načo to robím, aj tak sa potom stále poberiem k oknu a pozerám sa, ako to tam za ním vyzerá. Hľadievam do diaľky na obláčiky, či vychádzajúce slniečko a potom ľudí, ktorí sa pred mojím oknom už ponáhľajú do práce. Tak sa teda aj dnes snažím vytiahnuť roletu, aby som zistila, čo ma za ňou čaká, no dnes, sa stalo...

Tam kdesi v diaľke vidím na dome stáť postavu. Hľadí smerom ku mne, akoby niečo hľadala. Nie, nie je to len moja predstava, ani predstava mojich ešte snívajúcich očí. Je tam, živá, no nehýbe sa. Sledujem a mám pocit, akoby som s ňou mala čosi spoločné. Zdá sa mi to zvláštne, veď ju ani nepoznám. Ktovie kto to je, ktovie, čo tam robí. Pozerám na ňu a prestávam vnímať čas, rozmýšľam nad ňou. Nad tým dievčaťom zrejme okolo môjho veku.

Neviem ako dlho tam stála. Neviem ako dlho som sa na ňu dívala. No keď sa otočila a pomaly odišla, spamätala som sa. Bolo už veľa hodín, nemala som čas nad ňou viac uvažovať. Obliekla som sa, vzala si veci a rozbehla sa do školy.

Cesta už miliónkrát prejdená. Každé ráno skoro tí istí ľudia. Postavy mojim očiam už známe. Menia sa len oblečením a výrazom ich tvárí. No dnes tu bolo zrazu niečo iné, akási zmena.

Tak ako každé ráno, aj dnešné som stretla ju. Dievča, pre mňa známe len z rán, počas ktorých sa vždy ponáhľam, aby som stihla prvú hodinu. Každé ráno sa na mňa usmieva a aj keď ju nepoznám, zlepšuje mi deň. Už toľkokrát som premýšľala, že ak sa stretneme skôr, zastavím ju, pozdravím sa. A dnes, v toto zvláštne ráno som sa musela zastaviť. Pozerala som sa na ňu a neverila vlastným očiam. To nerozhodné, smútiace dievča, stojace na streche domu z dnešného rána bola ona.

Stála som na chodníku hľadiac na to miesto, kde som ju prvýkrát zazrela. Už tam dávno nebola, no ja som ju stále videla hľadajúcu pomoc v mojich očiach. Po chvíli, keď som sa už konečne spamätala, rozbehla som sa za ňou nezaujímajúc sa o to, koľko je hodín, že sa musím ponáhľať, že ju vôbec nepoznám.

Keď som ju konečne dobehla, nevedela som čo jej povedať. Predstavila som sa a dúfala, že mi odpovie. No nestalo sa tak. Stále žila akoby vo svojom svete, dnes ráno plnom smútku a už aj pomaly stekajúcich sĺz po jej lícach. Chvíľu sme sa na seba len tak bez slova dívali. Uprene som jej hľadela do očí a snažila sa čítať, čo ju trápi.

Neviem aká dlhá doba prešla, kým vyslovila prvé slovo. Presne si ho však pamätám. Bolo to jednoduché – ďakujem - ktoré pokračovalo slovami - pamätám si ťa z rán, pamätám si tie úsmevy a ďakujem aj za ten dnešný - a potom odišla a ja som pozerala na jej postavu, ktorá kráčala preč, akoby som nebola schopná pohnúť sa.


Maja Fenyvesiová

Maja Fenyvesiová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študentka, ktorá si plní svoje túžby, ktorá aj na zamračenej oblohe hľadá kúsok slniečka (šťastia) a hviezdičky (veci neznáme). Toto som Ja. Tvrdohlavá, cieľavedomá a citlivá baba, ževraj plná protikladov :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu