Stála ticho a pozerala na svet okolo. Na to, čo ju obklopovalo. Na to, čo tak dôkladne poznala. Svet sa točil, vietor pofukoval a hral sa jej s vlasmi. Slnko pomaly vychádzalo, ukazovalo vetríku svoje, zatiaľ, plaché lúče. A ona ticho pozerala v diaľ a nevnímala nič, čo bolo okolo. Hľadala niečo kdesi tam, v diaľke, kde sa zdalo všetko tak malé, prehliadnuteľné, nedosiahnuteľné, zabudnuteľné. Sledovala, či sa ten krehký vánok, o ktorom snívala nedotkne práve jej a ona ho bude môcť chytiť a už nikdy nepustiť. No nič sa nedialo.
Ubehli minúty, hodiny a nič okolo nej sa nezmenilo. Lístky na stromoch sa pyšne ukazovali, tancovali a predvádzali. Slnko sa jej snažilo našepkať, že je čas usmiať sa a nemyslieť na zlé. Veď svet je sám o sebe pekný. Všade kam by sa pozrela by našla aspoň kúsok šťastia.
No ona nič nevidela. Po tvári jej začali stekať slzy, ktoré boli slanšie ako inokedy. Vyjadrovali veľkú lásku k človeku a zároveň i nenávisť k sebe samej. Myslela na mnoho vecí, no ani jedna sa nezastavila. Ani na chvíľku, ani na takú maličkú. Všetky jej krúžili v hlave, žiadna jej nechcela dať dôvod, aby ju mohla vyriešiť, či odsunúť ďalej, zaradiť medzi nepotrebné.
Zrazu si sadla a jej slzy boli ešte väčšie. Stekali jej po tvári a ona ich vôbec nevnímala. Nemala na ne čas, lebo myslela na to, čo hľadala v tej diaľke. Bola sústredená a vedela, že sa jej to musí vrátiť. Tak veľmi chcela, až to nebolo možné. Tak ako vždy, keď mala v rukách ten krásny kvietok. Zakaždým, keď ho držala, mala už iba ľahkú úlohu starať sa oň. No vždy sa stratil. Ubíjalo ju to a už nemala chuť byť, žiť a veriť, že sa niečo zmení.
Vzdala to. Rozhodla sa, že bude pokračovať v doterajšom živote. Už jej bolo všetko jedno. Možno vydrží, možno sa niečo stane a zmení sa aspoň kúsok sveta okolo nej. Alebo nie? Uvidí. Vzala teda tašku a pobrala sa do školy. Kráčala tou istou cestou ako každé ráno. Jej chôdza však bola iná ako po ostatné dni. Hlava zvesená k zemi, plecia padnuté a žiadny úsmev...
