Pocítila som úplné prázdno. Nevedela som vyroniť ani slzu, nevedela som sa pohnúť a ani myslieť na to, čo bude ďalej. Plakal. Nenapísal nič a ja som presne vedela, čo sa v ňom odohráva. Tak dlho sme verili, že to zvládne, že sa preberie, že sa nevzdá. Nevzdá, lebo ho ľúbi. Vkladala som všetku svoju nádej do jedného dievčaťa, ktoré som nikdy nevidela a vlastne som ani nevedela ako sa volá. Robila som to pre neho. Aby v jeho živote konečne nastalo šťastie, aby sa mohli znova spolu smiať a spomínať na krásne chvíle, ktoré spolu prežili. Keď som sa opýtala mojej maminky ako zdravotnej sestričky, čo si myslí, či sa preberie, či zas bude vidieť jej úsmev, povedala nie. Vravela mi, že nemá šancu, že je to ťažký stav. No ja som aj tak verila, nechcela som si pripustiť, že by ho tu nechala samého.
ZOMRELA! Jediné slovíčko... Pustila som sa do veľkého plaču, nevedela som prestať nevedela som sa ukludniť a nevedela som, čo mu mám napísať. Mala som pocit, ako keby som ho sklamala. Bola som ako dobitá. Chcela som ísť za ním, objať ho a povedať, že tu má ešte stále mňa. Nech sa nevzdáva, že budem s ním. On nenapísal nič, ale cítila som ako jeho slzy padajú a nemá ich kto zachytiť. Nemá ich kto zbierať a nie je s ním nikto, kto by sa ich snažil pomaly meniť na šťastie. Bola som bezmocná. Bol tak ďaleko. A sám. Chcel vedieť len jedno...Chcel vedieť prečo....Prečo mu to urobila. Ako mu mohla odísť a nechať ho samého. Vyčítal si, že pre ňu nič neurobil alebo aspoň nie to, čo mohol. Ja som vedela prečo. Vedela som prečo chcela odísť, prečo odišla tak ďaleko odkiaľ niet návratu.
„Stalo sa presne to, čo si ona vybrala. Celý čas, čo ležala v kóme musela rozmýšľať, čo urobí. Vidíš, ako dlho jej to trvalo? Vidíš, aká bola nerozhodná? Nevedela, na ktorú stranu sa má pohnúť. Nevedela, čo má urobiť. Dlho rozmýšľala a nakoniec sa rozhodla...Teraz len musíš veriť, že takto je to lepšie. Je to jej rozhodnutie. Ona vie, prečo to urobila. Možno sa už nechcela trápiť na tomto svete. Možno jej niekto pošepol do uška, čo by bolo, ak by sa zobudila. Možno by svet bol pre vás ešte ťažším a ona by to nezniesla. Nezniesla by, že nemôžete byť spolu. Možno videla, koľko prekážok ešte budete mať a práve preto sa rozhodla pre tvoje dobro. Investovala všetko, čo jej ostalo do teba. Do toho, aby si žil naplno, aby si sa nevzdával, a aby tvoj život bol pekný. A ver, že ona ťa bude čakať. Čaká ťa v nebíčku, odkiaľ na teba dáva pozor a keď príde ten čas, aby ste sa znova stretli, budeš to vedieť. Šepne ti to do uška.“
Presne toto som cítila. Ale celá som sa chvela. Bála som sa o neho. Bála som sa, že to nezvládne. Že pri ňom nie je nik, kto by ho držal za ruku a utieral jeho slzičky, ktoré sa kotúľajú z očiek. Obávala som sa, čo s ním táto vec, ďalšia ťažká skúška, urobí.
Šok, ďalší šok. Nechcel byť na zemi, už nechcel vidieť východy slniečka a hviezdičky. Nechcel počuť môj hlas a ani šepot vetríka. Nechcel žiť, nechcel byť bez nej, tvorila jeho život a teraz odišla. Snažila som sa, ale jeho slová boli len: Odpusť, Nezvládnem to, Nemá cenu žiť. Odpusť mi to, Majka. Chápala som, že chce vidieť jej úsmev, že mu chýba, že sa hneval sám na seba, že jej dovolil odísť, že nebol viac s ňou a neurobil pre ňu všetko na svete, len aby sa mu vrátila. Ale vedela som, že sa s nami ľuďmi nemôže kvôli nej rozlúčiť. Nechcela som, snažila som sa ho držať, ukázať mu, že život má zmysel, že má mňa, aj keď mu ten svet predtým nenahradím. Nemohol odísť, nemohol ma tu nechať. Nechcela som mu to dovoliť. Celá som sa triasla, mala som o neho strach a najhoršie boli kvapky padajúce z mojich očí. Nechceli, aby som videla písmenká, aby som čítala jeho slová a chránila ho. No nevzdala som sa. Nemohla som, lebo mi na ňom veľmi záležalo.
Teraz je to už lepšie. Žijeme. Obaja. Svoje životy ďalej. Spolu. A ak sa vyskytne čo i len jediná zlá myšlienka, zaháňame ju krásnymi, lebo už len také chceme mať v našich životoch. Sme tu pre seba navzájom. Ja pre neho a on pre mňa. Ako kamoši na ten život a smrť.
