Ak by sme chceli charakterizovať maliarske prevedenie Johannesa Vermeera mohli by sme povedať, že jeho dielo spočívalo na realistickom prevedení ba až zromantizovanom vykresľovaní žánrových interiérových scén aj keď sa s určitosťou nevenoval pouličným scénam, scénam z prostredia hostincov, večierkov a trhov. Vermeer zobrazoval scény z interiérov domov a architektonických stavieb a snažil sa v niektorých prípadoch kombinovať krajinné scény s architektúrou ako aj zobraziť štafáž v podobe siluet postáv, tak ako to zobrazovali aj jeho súčasníci, ďalší Starí Majstri.
Vermeerovo prevedenie bolo pomalé a precízne, čo sa prejavilo na jeho statických a pokojných maľbách a obrazoch. Je známe, že bol technicky zručný na detaily. Pracoval konštruktívne, podkresby si starostlivo pripravil, tvoril kompozície pomocou zvláštnej techniky pri ktorej sa križovali čiary vytvorené šnúrami na plátne. Pri svojej vypracovanej technike striedal pastózne nánosy farieb s lazúrnymi, vysvetľoval svetlé miesta bielobou a používal piesok pre zviditeľnenie štruktúry plátne. Je známe, že pri tvorbe obrazov používal prístroj nazývaný Camera Obscura, aby zachytil presné obrysy tvarov.
V dielach zobrazoval postavy, skupiny postáv, nábytok s celým zariadením interiéru, predmety, látky a zatvorené, alebo otvorené okná ako architektonický prvok. Pracoval na nich pomocou zrkadlových efektov a zameriaval sa na svetlo. Na jeho obrazoch svetlo prúdi cez okno, ktoré je často umiestnené na ľavej strane interiéru. Svetlo prúdi cez okno a rozptyľuje sa po miestnosti, postavách predmetoch a látkach a je odpozorované zo skutočnosti. Predmety sú zase obklopené polotieňom, ktorého odlesky sa miešajú s okolitými lúčmi. Presnosť svetla má za následok harmóniu farieb obrazovej plochy. Nezobrazuje navzájom doplnkové farby ako modrá a žltá ako je to v prírode, ale zobrazuje farby od seba veľmi vzdialené prechádzajúce od jemných blankytných tónov k opticky mohutne pôsobiacim ako je červenohnedá a tmavohnedá.
Pracoval precízne a ako to bolo typické pre flámskych maliarov, ktorí uprednostňovali podložky väčších rozmerov. Pre flámov bolo obvyklé, že používali podložky väčších rozmerov. Išlo o plátna, avšak často používali dubové, či topoľové drevo. Naproti tomu v Severnom Holandsku pôsobili tzv. „Malí Majstri“, používali malé rozmery, často krát pevné medené platne na ktorých na ktorých vystavali svoj obraz a ktorý ho zároveň zjednotil. Farebný tón medi sa hodil ako základ pre jemne členenú maľbu. Takto pracovali napríklad Teniers, Metsu atď.
Vermeer van Delft patril k najvýznamnejším maliarom generácie zlatého veku holandského maliarstva. Jeho zachované diela ukazujú, že ho ovplyvnilo nielen dielo kontroverzného talianskeho maliara Caravaggia, jedného z hlavných predstaviteľov tenebrizmu a naturalizmu v 17. storočí., ale aj diela jeho nasledovníkov. Zaraďoval sa nielen medzi maliarov, ale aj poradcov zberateľov a obchodníkov s umením.
Vermeer zachytával trblietavé efekty, rozmanitosť, farebnú energiu, podporenú kontrastom svetla a tieňa, vycibrenosť, celistvosť a architektonickú presnosť.
Mgr. Zuzana Ferencová
