Keďže som iba pozorovateľka, ktorá sleduje slovenské a české televízne médiá a pretože kvôli starším rodičom počúvam naladený Slovenský Rozhlas, s ktorým mám skúsenosť, že je schopný uviesť do nepríjemného omylu, hlavne čo sa týka kultu osobnosti u politikov, čo je asi v postkomunistických krajinách asi typické, napíšem čo si myslím o nehode, ktorá takmer pripravila o život pre Slovenskú republiku dôležitú osobu.
Chodiť do práce a s radosťou a motiváciou je výsada, ktorú majú inteligentní, kreatívni a cieľavedomí ľudia. Väčšinou sú zapálení do práce a vážia si firmu, či už štátnu, alebo súkromnú v ktorej pracujú. Málokto z nich sa obzerá závistlivo a nenávistne na talentovanejšieho kolegu, či kolegyňu a nedaj Bože by intrigoval a hádzal polená pod nohy, len aby znemožnil kariérny rast a chuť pracovať pre svoje obľúbené pracovné prostredie. Naozaj nepoznám osobne Premiéra Slovenskej republiky,, ale priame prenosy z pred niekoľkých rokov a zúrivé nahnevané prejavy plné nenávisti, tak ako na mňa pôsobili, ma ubezpečili a presvedčili vtom, že po čase skôr či neskôr po zúrivom a blahodárnom smiechu býva hlboký a vzlykajúci plač a sebaobviňovanie, ale to určite pozná aj slovenský Premiér, či jeho podaktorí cieľavedomí kolegovia.
Myslím si, že nie je náhoda, že sa našiel jeden z mála, ktorý mal odvahu a prejavil takto svoj názor, ktorým dal najavo že zákerní, a pomstychtiví či neprajní ľudia sú náchylní na takéto rozliate mlieko.
Nesúhlasím z akýmkoľvek násilím, ale je možné že si to slovenský Priemér, asi pravdepodobne prejavmi takzvane vykoledoval a jeho voliči, bohužiaľ nie sú súčasťou jeho ochranky a preto mu možno ani nabudúce, ak bude pokračovať v takomto sarkazme a cynizme nepomôžu.
Prajme mu aby sa takýto násilný čin už viackrát neopakoval, a mohol šťastnejšie dožiť, na invalidnom dôchodku, možno aj plného ako ho nedostane každá pracujúca , či študujúca miniatúrna osobnosť, ktorá by si zaslúžila nielen plný dôchodok, ale aj uznanie okolia a kolegov, či niekdajších známych.
Mgr. Zuzana Ferencová
