že sa na nás rúti celá stavba nášho osobného života a my v jeho ruinách nenachádzame žiadnu oporu, žiadnu posilu, ktorá by nám v tomto ťažkom prežívaní pomohla nestratiť nádej na duševnú záchranu. Toto obdobie je možné prirovnať k pádu „babylonskej veže“, alebo k biblickej „potope sveta“ v nás. Prichádza preto, aby v nás zahynulo pod vplyvom bolesti všetko staré, čo sme nedokázali dobrovoľne a s láskou nahradiť novým a lepším.
Ako sa dá pripraviť na zvládnutie takéhoto obdobia? Čo by sme mali v sebe už dnes rozvíjať, aby sme smeli nakoniec povstať v novom a nezrútili sa v stave opustenosti a bezodnej bezradnosti?
Kto by hľadal odpoveď na túto otázku a domnieval by sa pritom, že si vystačí s rozličnými zaklínadlami a kúzlami, alebo vyčítanými a naučenými múdrosťami a podobne, trpko by sa mýlil. Nič z toho nedokáže vytvoriť skutočnú ochranu pre dušu človeka v hodine núdze, pretože nič z toho nie je dostatočne duchovne živé. Dokonca ani úsilie o uverenie v Stvoriteľa, či náboženská príslušnosť k určitému náboženskému prúdu to nedokáže, ako sa niekto mylne domnieva, pretože vo väčšine prípadov je také úsilie dnes len sebaklamom.
To, čo skutočne môže pomôcť a ochrániť človeka pred jeho ťažkými životnými obdobiami, hoci práve to je všeobecne príliš zanedbávané, je nájdenie vlastnej pravej duchovnej hodnoty a jej neustále rozvíjanie! Nájdenie seba samého v duchovnom zmysle je tiež možné nazvať zdravou sebaúctou.
Sila sebaúcty je úzko spojená s poctivou, trvalo radostnou prácou v každej sekunde dňa v zmysle pokorného úsilia o najvyššiu možnú vlastnú vnútornú čistotu, čestnosť a spravodlivosť. A to aj napriek uvedomovaniu si svojej súčasnej ľudskej nedokonalosti.
Vedomie tohto úsilia je najväčšou oporou pre záchranu v hodine núdze pre každého, pretože len vynaložené úsilie o seba zušľachtenie a dobro dáva človeku právo prijímať pomoc v núdzi!
Život premrhaný nečinnosťou a nezáujmom pracovať na sebe, na svojej duchovnej osobnosti, nikdy nemôže rozvíjať pravú sebaúctu! Človeka raz potom nevyhnutne skruší v hodine núdze prázdnota nenaplnenia, po ktorej je zrútenie v stave zúfalstva nevyhnutné, pretože prijatia pomoci nie je hoden. Aj tí najsilnejší sa potom náhle zlomia, ako suché drevené prútiky v pevných rukách.
Prirodzená úcta k sebe samému je zároveň základom úcty k okoliu, rovnako ako je základom pre všetky pravé hodnoty na Zemi. Je možné ju čiastočne stotožniť s hrdosťou, ktorá človeku nikdy nedovolí byť duchovne nebdelým a konať pod úroveň jeho duchovnej hodnoty.
Hrdosť však nie je pýcha, podobne ako nie je seba ponižovanie pravou pokorou! Pýcha je vlastne zvrátenou podobou hrdosti. Hrdosť je v podstate vždy prirodzená, ba dokonca potrebná na zachovanie duchovných hodnôt v ich pôvodnej, prísnej nedotknuteľnosti.
Sebaúcta tiež nikdy nedovolí človeku zneužívať slobodnú vôľu ku skutkom, ktorými by sa chcel zapáčiť svojmu okoliu na úkor svedomia. V tom spočíva silná a prirodzená ochrana pred nevernosťou Svetlu.
Kto sa snaží zapáčiť predovšetkým okoliu, bez ohľadu na vyššie hodnoty, buduje vratkú stavbu na hlinených nohách, ktorá sa zrúti najneskôr v okamihu straty náklonnosti okolia. Taký človek potom náhle stráca dôvod ešte sa namáhať v nejakom smere a oprávnene trpí pocitom frustrácie a zbytočnosti. Nájdenie a rozvíjanie pravej sebaúcty je aj v tomto prípade jediným účinným liekom. Liekom, ktorý si nie je možné kúpiť, ale ktorý je nutný získať trvalým zachvievaním v prúdoch duchovnej sily.
Na záver si preto pripomeňme! Keď človeka skruší ťažké prežívanie a všetko sa mu začne rúcať pred očami, môže mu zostať spolu s dôverou v pomoc Božiu, s dôverou v jeho múdre vedenie prostredníctvom trvale pracujúcich, nezmeniteľných Zákonov, ešte to jediné – sebaúcta. Šťastný bude každý, kto ju nevymenil za pozemské pôžitky rôzneho druhu, pretože len taký nájde oporu a pomoc, ktorá ho môže zachrániť v ťažkých chvíľach.
