Priepasť medzi týmito dvoma svetmi je enormná a každým rokom sa zväčšuje. Sú to úplne regulárne preteky v zbrojení, pri ktorých jedna strana vynalieza nové a nové látky na zvýšenie množstva kyslíka v krvi, čo najbližšie k hladine, ktorou disponovali zásobníky lunárneho modulu NASA, a druhá strana sa snaží vedeckým prístupom spomenuté látky vystopovať a predložiť o nich dôkazy a nespoliehať sa iba na druhoradé indície, ako napríklad to, že víťazovi horskej etapy rastú na chrbte šupiny a prišiel o schopnosť vyslovovať spoluhlásky.
Riešenie, a nie som ani prvý, ani druhý, koho to napadlo, je geniálne jednoduché. Stačí povoliť doping a nechať, nech sa veci uberajú svojou vlastnou cestou. Len tak narýchlo ma napadajú dve obrovské výhody, a to neberiem do úvahy úľavu, ktorú by pocítili organizátori preteku. Tak po prvé, pohodlie pretekárov by sa zväčšilo úmerne tomu, koľko steroidov užili a teda o koľko sa im následkom toho zmenšili semenníky, na ktorých si počas celých pretekov sedia a určite to musí bolieť. Po druhé, divákov by nadchol pohľad na Alberta Contadora, ako pri horskej etape nonšalantne šľape do kopca a akoby mimochodom pri tom ešte hore Pyrenejami ťahá svoj servisný voz a snaží sa nenechať sa rozptýliť kŕdľom uplakaných miestnych detí hnaných strachom, že ich opúšťa dojka.
Niekto by mohol namietať, že ak sa povolí doping v cyklistike, prelomí to pomyslenú hrádzu a o pár rokov sa budú drogy bežne akceptovať aj v ostatných športoch. No, a čo? Koho by nepotešil pohľad na futbalistov, ktorí svojimi strelami ohýbajú brvná, na tenistov, ktorí by boli bez kvapky potu schopný odohrať štyridsať alebo päťdesiat gemov v jednom sete (cha! ako keby sa také niečo mohlo niekedy udiať) alebo na plavcov, ktorí na jeden nádych absolvujú polohovku na 800 metrov? Vážne zdravotné následky spôsobené užívaním rôznych doteraz ilegálnych látok sú viac-menej zanedbateľné, pretože ide o iných ľudí... takže nech kľudne skapú.
Legalizácia by zároveň odstránila zo športu element neistoty. Kto berie čo, a koľko? Netvrdím, že ak by sa doping povolil, všetci športovci by brali rovnako, ale tvrdím, že ak by sa doping povolil, všetci by brali čo najviac. Súdiac podľa toho, čo sa na Tour de France dialo doteraz, po uvoľnení reštrikcií by sme boli svedkami peletónu, v ktorom by si každý tím viezol vlastného zástupcu nejakého toho Kolumbijského kartelu. Napokon aj tieto dobre organizované, ale málo rešpektované nadnárodné konglomeráty by to mohli využiť ako cestu k vylepšeniu svojho imidžu pomocou sponzoringu. V konečnom dôsledku, to by mohlo byť tiež jedným z kritérií pri určovaní víťaza - kto privezie do Paríža najviac kokaínu. Aby následné oslavy stáli zato.
Nechajte ich, nech si žerú.
Minulý víkend začala moja obľúbená súťaž v preprave anabolických steroidov malebnými zákutiami Pyrenejí - Tour de France. Usporiadatelia sa opäť budia s pocitom strachu a hanby, ktorý sa nepochybne dostaví, ak nejakého pretekára znova nachytajú s dávkou povzbudzujúcich látok, ktoré sa normálne podávajú slonom v Thajsku, aby sa im ľahšie vyťahovali buldozéry zasypané zosuvom pôdy po výdatných monzúnových dažďoch. Ja im rozumiem. Usporiadatelia sú ľudia, ktorí vo veľkej väčšine milujú svoj šport a chceli by, aby šíril obdiv a rešpekt na celom svete, a pritom jeho povesť nemajú vo svojich rukách. Ako slušná usporiadaná rodina s pedofilným strýkom. Naopak, akcionári testovacích laboratórií sa budia s príjemným pocitom prichádzajúceho bohatstva a morálnej nadradenosti nad športovcami, z ktorých mnohí berú zakázané látky len preto, aby dorazili do cieľa etapy v ten istý deň ako Floyd Landis.
