Ľudia ťa poznajú pre tvoj satirický štýl, ktorým točíš pre SME videá a vystupuješ na javisku. Ako sa študent estetiky a angličtiny dostal k práci komika?
Ja som sa furt snažil byť vtipný pre čím väčší počet ľudí, čiže táto ambícia tam vždy bola, len som si nikdy nepredstavoval, že by som za to mohol dostávať aj peniaze. Do SME ma vlastne zobral Tomáš Bella po tom, čo čítal najprv moje blogy a potom sobotníky na konkurencii Živé.sk. Tie ho bavili, tak keď som na svojom blogu oznámil, že končím školu, napísal mi, či nechcem robiť pre SMEčko. Ja som mu chcel odpísať, že čo ti jebe? Šak jasné! Ale napísal som mu „Áno, rád“.
Čím všetkým sa dnes živíš?
Tak scenáristika, dramaturgia, réžia, strihanie,... Veci okolo videa. Aj pre komerčnú sféru, lebo som teraz na voľnej nohe. Ale gro mojej roboty furt vidím v tom SMEčku, akurát externe.
Takže Pančlajn a Na Facku sú len také bokovky?
No, bokovka... To je skôr taká vášeň. Ja som mal problém vystupovať pred živým publikom – bol som zvyknutý len na kamery – ale hrozne ma lákalo čo robil Gordulič, resp. hrozne ma vtedy bavil stand-up a chcel som ho vyskúšať. Lenže keď som ku Gorduličovi prišiel, zistil som, že som hrozný a stojí to za hovno. Na druhej strane som si ale povedal, že to budem robiť dovtedy, kým v tom nebudem dobrý. A ešte som v tom neni dobrý, tak to musím robiť ďalej.
Na facku je vlastne show, ktorá vzdáva hold osobnostiam tým, že si z nich robí srandu a sem tam aj drsným spôsobom: Keď ste s tým začínali, nebáli ste sa, či to na Slovensku bude mať úspech?
To KC-čko nie je zase také veliké, ale áno. Báli sme sa, že tam nepríde nikto okrem našich kamarátov, no buď máme veľmi veľa kamarátov, alebo má KC-čko verných hostí - stalo sa, že je to pomerne obľúbené, čo sa tešíme.
A hostia, ktorí k vám chodia, nebáli ste sa, ako budú reagovať?
Jasné, vždycky sa bojíme. Stane sa nám, že nejaké fóry dáme aj preč, lebo sa nám zdá, že až toľko satirickej úcty si ten človek nezaslúži. V tomto je oveľa vďačnejšie rýpať do niekoho, kto má niečo s politikou, lebo keďže ten človek žil nejaký čas z našich daní, akoby nám to dávalo väčšie morálne právo robiť si z neho prču.
Boli od hostí aj zlé odozvy?
Stala sa nám jedna nepríjemná vec. Chceli sme do show zaviesť nový švandovný blok – Nekrológ - o niekom, kto čerstvo zomrel. Zrovna prvý bol o pani Melánii Olláryovej a ponúkli sme ho prečítať Adele. Čo sme ale nevedeli, pani Olláryová bola ich rodinná kamarátka. Myslím, že to Adele aj pokazilo zážitok, čo ma mrzí. Ono písal to Adámy a on je v tomto majster. Bol to fakt strašne smiešny text, ale bol aj veľmi neúctivý. Ekvivalent by bol nieže niekomu čúrať na hrob, ale sa mu tam rovno vysrať. Po tomto sme už od toho upustili. A navyše nikto významný vtedy nezomieral.
Ako prebieha príprava na Na Facku a na Pančlajn?
To sú dve odlišné veci, lebo pri Na Facku sa zídeme a vypijeme veľa borovičky, kdežto na Pančlajn sa zídeme a pijeme veľa vína. (smiech) V každom prípade pri Na Facku sa reálne musíme zísť a vymýšľať one-linery. Viac spolupracujeme ako pri sólovej jazde, ako je Pančlajn. Tam si v podstate len prečítame aké máme vymyslené joky - v čom je dobrý parťák Adámy, alebo Tomáš Hudák - moji najbližší - a keď tak pomôžem kamarátovi tým, že ho spucujem pod čiernu zem.
Aj si poradíte, keď sa niekomu zdá, že to jeden z vás s vtipom prehnal?
My musíme byť svoji najväčší kritici. Ono sa to nezdá, ale veľmi citlivo zvažujeme, čo by ešte šlo a čo už nie. Vyložene to nemôže byť sprosté bez noblesy.
Čiže to, čo diváci počujú, to už je po cenzúre.
No jasné. A dokonca Tomášovi Hudákovi sa stalo, že mal nachystaný krásny krutý fór na pána Petra Lipu, no keď sa mu díval do očí, radšej ho vypustil. Normálne nenabral odvahu. Bol to dobrý vtip, ale on ten pán Lipa vie byť taký pekný človek, že sa mu to nedalo.
Stalo sa ti už niekedy, že publikum zostalo mŕtve a nikto sa nesmial?
Hej, u Jána Gorduliča na Silných Rečiach. Tam je publikum nastavené na iný humor, iný výkon a ja ako nevytrénovaný stand-upista som veľa vody nenamútil. Dokonca aj v Pančlajne som schválne prvý ja, aby si ľudia v prípade, že to zle vypáli, stále hovorili „Keď som za to zaplatil, tak tu ešte obsedím.“ Je to strategicky premyslené.
Máš aj nejaké stand up vzory?
No, vzory. Mám obľúbených stand-upistov cez ktorých som vlastne tento žáner objavil. K nim patrí Dylan Moran ako prvý, potom mám strašne rád Tima Minchina a ľúbi sa mi aj Louis CK, to je hrozné hovädo. Na Dylanovi Moranovi som bol aj v Prahe za drahé peniaze, lebo som to chcel vidieť. Títo sú takí úplne top.
Z tých slovenských veľmi obdivujem čo dokáže vytrieskať z postavy šušlavého idiota Šoko Tabaček. Keď mu ide kartička, tak je to proste nedostižné. Tomáša Hudáka uznávam v tom, že dokáže budovať fóry a vie sa s tým vyhrať. A mám rád Adámyho cynickú polohu, v ktorej by som si už ja netrúfol šľapať.
Ale s tými vzormi treba povedať, že sú to skôr ľudia, ktorých veľmi obdivujem, ale ani nedúfam, že by som sa niekedy k nim mohol priblížiť. Oni sú strašní machri.
Kde máš asi tak hranicu pri ktorej si povieš, že tento vtip už nie?
Nerád by som – to mám také pravidlo všeobecne – tomu človeku, alebo skupine krivdil. Tiež nie je pekné robiť si srandu z ľudí, ktorí za niečo nemôžu. S rómami je to takisto diskutabilné, už sa tej téme snažím vyhýbať, lebo je to tak istejšie. Hlavne s nimi nemám osobnú skúsenosť, čiže keď si trebárs sedliak robí srandu z rómov a má s nimi osobnú skúsenosť, tak je to v poriadku, ale pre mňa ako človeka, čo sedí v Bratislave to neni úplne ok.
A nehrám veľmi ani na stereotypy muži-ženy, čo je obľúbená vec, lebo sa mi zdajú ako príliš široké skupiny na to, aby sa dalo poukázať na niečo spoločné. Jednotiace znaky majú skôr takí katolíci, obzvlášť ich vedenie. Myslím, že títo si zaslúžia čo sa do nich zmestí, lebo robia hanbu ešte aj slušným kresťanom a veriacim. Len potom tí ľudia zvyknú písať podráždené maily.
Stand up máme na Slovensku už pár rokov, ale ešte stále je mladý. Ako vidíš jeho budúcnosť?
Tak, prvý stand-upista, ktorého si pamätám, slovenský stand-upista, je Ander z Košíc. Ten už v 90. rokoch zažíval veľkú slávu. Pred ním mával Strýco Marcin sólové výstupy. Ibaže oni sa nevolali stand-upisti. My už áno a nové show vznikajú aj v Trnave, v Košiciach a Prešove, takže myslím, že tá budúcnosť nebude špatná.
Súčasnosť je taká, ako keď niečo vzniká. Mne dáva nádej, že na to ľudia radi chodia, že sa na to tešia, rozumejú, čo je to za humor. Lebo problém je aj to, že nie každý pochopí, že čo za zviera taký stand-up je. Bolo by fajn, kebyže to dostane priestor v nejakej televízii - Gordulič sa snaží a ja mu v tomto prajem veľa šťastia – ale myslím, že do tejto sféry to bude ešte dlho zarúbaná cesta.
Ako vidíš seba ako stand up komika? Čo je tvoj najväčší sen?
Tá najkrajšia predstava je, že sa zoberiem na turné po Slovensku a budem vypredávať kultúrne domy s celovečerným programom. Nemyslím si však, že bude možné sa tam v dohľadnej dobe dopracovať. Lebo kým v Bratislave ešte ľudia dajú peniaz, z ktorého vieš pekne zaplatiť akciu, tak povedzme v Košiciach už nie sú ochotní dávať toľké peniaze. Ale zasa za Helenku Vondráčkovú ľudia dajú, takže keď bude mať stand-up takú slávu ako Helenka Vondráčková, potom to s ním bude vyhrané.
